V rámci štátom schváleného experimentu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, klinický psychiater Peter Neubauer a vtedy uznávaná adopčná agentúra Louise Wise Services v New Yorku, zámerne rozdelili najmenej 10 párov novorodencov dvojčiat a pár trojčiat. Agentúra sa spojila so skupinou psychiatrov a psychológov v snahe zistiť, čo robí človeka tým, čím je. Chceli vedieť, aká veľká časť identity je definovaná povahou a aká časť výchovou, píše portál BBC.
Informácie o zámerne rozdelených dvojičkách a jedných trojičkách vyšiel na verejnosť prvýkrát v roku 1980, keď traja mladí muži vo veku 19 rokov náhodou zistili, že sú identické trojičky. Neskôr sa začalo uvažovať o tom, že musia existovať aj ďalšie jedno- či dvojvaječné dvojčatá alebo trojčatá, ktoré boli rozdelené.
Čo bolo zámerom tohto kontroverzného experimentu?
Pre výskumníkov poskytujú dvojčatá jedinečný pohľad na komplexnú súhru medzi genetikou a prostredím, v ktorom žijú. Identické dvojčatá, ktoré vyrastajú oddelene v rôznych rodinách, zdieľajú iba svoje gény, nie svoje prostredie. Akékoľvek objavené spoločné znaky možno teda do značnej miery pripísať ich génom, hoci v posledných rokoch sa zistilo, že vzťah medzi povahou a výchovou je oveľa komplikovanejší. Zistilo sa, že všetky vlastnosti ako inteligencia, výška a váha majú dôležité genetické vplyvy. Zistenia, ako sú tieto, pochádzajú zo získaných údajov z minulých štúdií dvojčiat, ktoré boli oddelené. Kvôli ich vzácnosti existuje len obmedzený počet prípadov, ktoré môžu vedci študovať a preto sa poznatky zohľadňujú spätne. Výskumníci a pracovníci agentúry Louise Wise Services však verili, že našli spôsob, ako skúmať vývoj dvojčiat či trojčiat v reálnom čase. Psychiatrická poradkyňa tejto adopčnej agentúry Viola Bernardová odôvodnila rozdelenie dvojčiat tým, že by im to pomohlo rozvinúť si vlastnú identitu a nie súperiť medzi sebou v jednej domácnosti o náklonnosť svojich rodičov. Tvrdila, že to bolo podložené vedeckými štúdiami tej doby.
Celý výskum skončil škandálmi a žalobami, pričom jeho oficiálne výsledky neboli nikdy publikované
Adoptívni rodičia neboli informovaní o tom, že ich dieťa má dvojča alebo trojča, iba o tom, že sa zúčastňujú na výskume vývoja dieťaťa. Dvojčatá absolvovali množstvo testov, ktoré skúmali celý rad vlastností súvisiacich s inteligenciou a osobnosťou. Lawrencea Perlman bol v čase prebiehajúceho experimentu postgraduálnym študentom, ktorý sa do štúdie aktívne zapojil. Jeho úlohou bolo dvojčatá navštevovať, testovať ich a filmovať. Uviedol, ako ostal prekvapený ako veľmi si boli odcudzené dvojčatá podobné.
„Nielen fyzický vzhľad, ale celé ich osobnosti. Bolo mi úplne jasné, že genetické vplyvy boli veľmi silné,“ uviedol.
Dvojčatá boli umiestnené do starostlivo vybraných rodín na základe niekoľkých kľúčových faktorov, ako je vek ich rodičov, sociálno-ekonomické postavenie, vzdelanie, náboženstvo a ich ďalšie deti.
Štúdia však čoskoro narazila na problémy. Financovanie sa minulo a v 70. rokoch existovali etické obavy týkajúce sa informovaného súhlasu. Potenciál porušenia základných práv bol obrovský. Vzdialenosť medzi bydliskami dvojčiat bola tiež nepremyslená, čo viedlo k prípadom, kedy sa dvojčatá raz v živote náhodne stretli. Z vedeckého hľadiska bol samotný výskum zásadne chybný. Perlman uviedol, že údaje, ktoré zhromaždili o deťoch, boli neprehľadné. Neubauer a jeho tím nikdy nepublikovali žiadne vedecké práce a museli čeliť množstvu vyhrážok a žalôb.