Televízne relácie založené na transformácii chirurgickými zákrokmi, ako napríklad The Swan a Extreme Makeover, nie sú prvými diváckymi atrakciami, ktoré ponúkajú ženám možnosť súťažiť o šancu stať sa krásnou.
Už v roku 1924 sa v súťažnom inzeráte v New York Daily Mirror položila otázka „Kto je najškaredšia dievčina v New Yorku?“ a sľúbilo sa víťazke, že plastický chirurg ju „premení na krásku“. Zúčastnené ženy boli ubezpečené, že nebudú vystavené hanbe, pretože umelecké oddelenie novín na ich fotografiách nakreslilo „masky“.
Kozmetická chirurgia nie je fenoménom dnešnej doby. Bola tú dávno predtým, no…
Kozmetická chirurgia sa na prvý pohľad javí ako moderný fenomén. Avšak jej pôvod je oveľa dlhší a zložitejší, ako si väčšina ľudí dokáže predstaviť, píše portál theconversation.com. Jej počiatky sa čiastočne datujú k opravám deformácií spôsobených syfilisom a k rasovo založeným predstavám o „zdravých“ a prijateľných rysov tváre rovnako ako k estetickým ideám o symetrii.
Podľa sociologičky Bonnie Berry, ktorá skúma vzťah medzi krásou, spoločenskou diskrimináciou a predsudkami, je 50% Američanov „nespokojných so svojím vzhľadom“. Berry túto prevalenciu spojuje s obrazmi v masmédiách. Avšak už pred objavením anestézie a antiseptických princípov sa ľudia ochotne podrobili bolestivým chirurgickým zákrokom na „opravu“ svojich rysov, s ktorými neboli spokojní.
V 16. storočí v Británii a Európe prebiehali niektoré z prvých zaznamenaných chirurgických zákrokov. „Kadernícki chirurgovia“ z obdobia Tudorovcov liečili tvárové poranenia, čo bolo podľa historičky medicíny Margaret Pellingovej kľúčové v kultúre, kde poškodené alebo nepríjemné tváre sa považovali za odraz znetvoreného vnútorného seba.
Vzhľadom na vtedajšiu bolesť a riziká spojené s akýmkoľvek typom chirurgického zákroku boli kozmetické postupy zvyčajne obmedzené na vážne a stigmatizované deformity, ako napríklad straty nosa spôsobené traumou alebo epidémiou syfilisu.
Prvé zákroky na vytvorenie nových nosov pomocou tzv. lalôčikov z kože sa uskutočnili v 16. storočí v Európe. Znamenali to, že sa odrezala časť kože z čela, zložila sa dole a zašila, alebo bola získaná z paže pacienta.
V neskoršom zobrazení tejto procedúry v Iconografia d’anatomia publikovanej v roku 1841, ako je zreprodukované v Crucial Interventions od Richarda Barnetta, je pacient zobrazený s jeho zdvihnutou rukou stále hrozným spôsobom prichytenou k jeho tvári počas hojacieho obdobia implantátu.
Čisto kozmetická chirurgia prišla neskôr
Hoci tvárové deformity mohli byť sociálne paralyzujúce a niektorí ľudia boli zúfalí, aby ich napravili, čisto kozmetická chirurgia sa nestala bežnou až do doby, kým nebolo možné pacienta uspať a bezbolestne ho operovať a zároveň, aby nedošlo k ohrozeniu života pacienta.
V roku 1846 vykonal americký zubár William Morton, čo sa často opisuje ako prvú „bezbolestnú“ operáciu, pri ktorej pacienta umŕtvil éterom. Eter sa podával inhaláciou napríklad pomocou vreckovky. No táto metóda podania éteru mohla spôsobiť potenciálne aj smrť, ak by pacienta predávkovali.
Druhá hlavná prekážka kozmetickej chirurgie bola odstránená v 60. rokoch 19. storočia. Išlo o sterilitu zákrokov. Anglický lekár Joseph Listerov zaviedol model sterilného zákroku, ktorý bol neskôr prijatý vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku a Taliansku, čím sa znížilo riziko infekcie a smrti.
V 80. rokoch 19. storočia sa s ďalším zdokonaľovaním anestézie kozmetická chirurgia stala relatívne bezpečnou a bezbolestnou možnosťou pre zdravých ľudí, ktorí sa necítili atraktívni.
Rasovo založený pôvod plastických operácií
Najčastejšie požadované kozmetické operácie pred 20. storočím sa snažili upraviť rysy ako uši, nosy a prsia, ktoré boli klasifikované ako „škaredé“, pretože neboli typické pre „biele“ osoby.
V tomto čase sa rasová veda zaoberala „zlepšovaním“ bielej rasy. V Spojených štátoch s rastúcimi populáciami židovských a írskych prisťahovalcov a africkoamerických osôb boli „upatlané“ nosy, veľké nosy a ploché nosy znakmi rasovej odlišnosti a teda ošklivosťou. Sander L. Gilman naznačuje, že „primitívne“ asociácie s nenápadnými nosmi u nebielych vznikli „pretože príliš plochý nos sa začal spájať s dedičným syfilitickým nosom“.
Prsia historicky fungovali ako „rasový znak“. Malé, zaoblené prsia boli vnímané ako mladistvé a sexuálne kontrolované. Väčšie a ovisajúce prsia boli považované za „primitívne“ a preto boli považované za deformitu.
V dobe flapperov (pozn. redakcie: „Flapper je fráza pre dospelú pracujúcu ženu vo veku dvadsaťjeden až tridsať rokov) na začiatku 20. storočia, bolo zmenšovania prsníkov bežné. Až v 50. rokoch sa malé prsia transformovali na medicínsky problém a videli sa ako niečo, čo robí ženy nešťastnými.
Meniace sa názory na žiaduce prsia ilustrujú, ako sa štandardy krásy menia v priebehu času a miesta. Krása sa kedysi považovala za danú Bohom, prirodzenú alebo za znak zdravia alebo dobrej povahy osoby.
