Viktoriánska éra bola obdobím, počas ktorej bola pri moci kráľovná Viktória a to od roku 1837 až do 1901. Viktoriánsky život v Anglicku bol v 19. storočí poznačený mnohými epidémiami ako záškrt, cholera či týfus a na ich liečbu neexistovali žiadne antibiotiká či vakcíny a väčšina lekárskych postupov ešte nebola uznaná. Ľudia zomierali vo veľkých počtoch a častokrát vo veľmi nízkom veku.
Ešte dávno pred viktoriánskou érou si ľudia uvedomovali pominuteľnosť života a spomienky na svojich mŕtvych príbuzných nenosili iba vo svojom srdci. Pramene vlasov ostrihané z mŕtvych boli zakomponované do šperkov ako boli medailóny či prstene, ktoré potom nosili. Tí bohatší nechali svojim zosnulým vyhotoviť portrét, čo bola vtedy jediná možnosť, ako zachovať niekoho obraz. Začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia sa však začala využívať metóda s názvom dagerotypia, čo bola akási prvá forma fotografie, kde bol objekt detailne zachytený na leštenom striebre. S rastom počtu fotografov sa znižovali aj náklady na dagerotypiu a v päťdesiatych rokoch dokonca prichádzajú menej nákladné metódy fotografovania vďaka použitiu materiálov ako je tenký kov, sklo alebo papier namiesto striebra. Vďaka tomu sa v polovici 19. storočia stala fotografia čoraz populárnejšia a využívala sa aj na zachytenie mŕtvych príbuzných, píše portál bbc.com.
Aby bol výsledok realistický, používali sa počas fotografovania bizarné metódy
V dnešnej dobe by sa sme fotografie našich mŕtvych príbuzných považovali za nepredstaviteľné a možno aj morbídne. Vo viktoriánskom období to však bol jediný spôsob, ako sa vyrovnať so všadeprítomnou smrťou a pripomínať si stratených milovaných.
Ľudia týmto fotografiám pripisovali veľký význam a posmrtná fotografia mala zachytiť podobu zosnulého tak, aby sa javil ako živý. Ľudia na fotografii mali pôsobiť prirodzene a preto sa vynakladalo veľké úsilie na ich pózu. Častokrát boli zachytený aj so svojimi rodinnými príslušníkmi, priateľmi či dokonca domácimi miláčikmi. Zosnulé deti sa zas aranžovali s ich živými súrodencami alebo obľúbenými hračkami. Pozostalí sa snažili dať zachytiť svojich zosnulých aj v iných pózach. Okrem pózovania so svojimi príbuznými či obľúbenými predmetmi, mnohí zvolili menej náročné polohy, ktoré mali evokovať spánok. Tieto scény mali vytvoriť pokojnú a dojemnú atmosféru posledného spánku, ktorý symbolizoval víťazstvo nad smrťou.
Rodina ako i fotograf častokrát bojovali s posmrtným stuhnutím, ktoré prichádzalo v rozsahu 1 až 6 hodín po smrti a pominulo až po dvoch dňoch, čo znemožňovalo umiestnenie zosnulého do prirodzenej polohy. V začiatkoch, keď boli expozičné časy fotografovania príliš dlhé, používali sa rôzne pomôcky na držanie tela, aby sa zamedzilo chveniu či pohybom. Tie ale slúžili iba pre živých, nakoľko ich krehká konštrukcia by neudržala ťažké mŕtve telo.
Okrem správne zvolenej kompozície, bolo potrebné dodať samotnému zosnulému svieži vzhľad a pokúsiť sa zakryť známky rozkladu. Existovali rôzne techniky ako napríklad maľovanie otvorených očných buliev na zatvorené viečka alebo otvorenie očných viečok, čo malo za následok veľmi nepekný efekt. Takto odhalené oči časom vyschli a odhalená rohovka sa sfarbila do červenooranžovej až čiernej farby. Aby sa tomuto neželanému efektu vyhli, museli by oči otvoriť bezprostredne po smrti.
Navyše okrem fotografa, niektorí majetnejší obyvatelia prizvali aj maliara, ktorý mal zachytiť obraz posmrtnej fotografie na plátno, píše notesfromthefrontier.com.
