V odľahlej časti Indonézie, blízki-mŕtvi zostávajú súčasťou rodiny.
Na indonézskom ostrove Sulawesi, obyvatelia dedinky Toraja veria, že človek nie je úplne mŕtvy, dokým nie je na ich pohrebe obetovaný byvol vodný, ktorý inak slúži aj ako pohrebné vozidlo. Dovtedy „žije“ nebožtík v jednej domácnosti so svojimi príbuznými. Tí mu nosia jesť 4x denne – raňajky, obed, večera a popoludňajší čaj. Rozprávajú sa s ním. „Robíme to preto, lebo ho milujeme a rešpektujeme ho,“ tvrdí žena o svojom mŕtvom mužovi, ktorý s nimi prebýva už dva týždne. Formalín pomáha, aby telo nezačalo hniť. Na druhej strane spôsobuje mumifikáciu.
Počas pohrebu muž vykonávajúci obrad hovorí obetovanému zvieraťu:
„Ty si tu najdôležitejší byvol. Pôjdeš na onen svet s týmto človekom, aby si ho spravil bohatým.“
Veľkolepý Torajanský pohreb sa hodnotí práve podľa veľkosti a kvality byvola. Pre miestnych je pohreb formou oslavy, kedy sa stretne takmer celá rodina pozostávajúca zo stovky členov. I pochovávanie má svoje čaro. Pri „tanci“ s rakvou, kedy ju dvíhajú hore a dolu, spievajú piesne s mierne vulgárnym textom. Niečo o častiach tela, veľkosti a sexuálnej zdatnosti.
To, že mŕtvych pochovávajú o čosi neskôr ako je bežné v iných kultúrach nie je všetko. Existuje aj tradícia resp. „ma’nene‘ “ slávnosť, ktorá je niečo ako druhý pohreb. Robí sa za účelom, aby sa duch zosnulého vrátil do dediny. Počas tohto obradu exhumujú nebohého a dokonca ho očistia a prezlečú šaty. Tento obrad sa vykonáva v rôznych časových rozmedziach aj niekoľkokrát.
