Pravdepodobne nenájdeme nikoho medzi nami, kto by si aspoň raz v živote nepovedal, že je tučný a nerozhodol sa podstúpiť nejakú diétu. Zväčša obmedzíme jedlo a „hladujeme“ s cieľom, aby sme obmedzili príjem kalórií. Výsledky štúdie vedcov najnovšie poukazujú na zaujímavé zistenie, ktoré je spojené s hladom.
Zatiaľ čo je už dlho známe, že obmedzenie množstva skonzumovanej potravy, môže podporovať zdravé starnutie u rôznych živočíchov vrátane ľudí, štúdia z University of Michigan odhalila, že i samotný pocit hladu môže spomaliť proces starnutia.
Pocit hladu môže obmedziť proces starnutia
Weaver spolu s kolegami sa pozreli na zmeny v mozgu, ktoré podnecujú túžbu po potravu a to, ako táto túžba môže byť prepojená s dlhším životom.
„Ako keby sme odstránili [účinky predĺženia života obmedzením stravy] zo všetkých výživových úprav diét, na ktorých výskumníci pracovali mnoho rokov, aby sme povedali, že nie sú potrebné.“, uviedla.
Vedci k záverom, že pocit hladu môže spomaliť proces starnutia, prišli na základe experimentu, v ktorom vyvolali hlad u mušiek niekoľkými spôsobmi. Prvým bolo zmeniť množstvo aminokyselín s rozvetveným reťazcom alebo BCAA v testovacom občerstvení a neskôr umožniť muchám voľne sa živiť kvasnicovým alebo cukrovým jedlom.
Mušky kŕmené občerstvením s nízkym obsahom BCAA konzumovali viac živice ako cukor, na rozdiel od mušiek, ktoré dostávali občerstvenie s vysokým obsahom BCAA. Tento druh preferencie živice pred cukrom je jedným z indikátorov hladu na báze potreby.
Mušky, ktoré boli neustále hladné, žili dlhšie
Výskumníci poznamenali, že tento jav nebol spôsobený kalorickým obsahom občerstvenia s nízkym obsahom BCAA. Naopak, tieto mušky konzumovali viac potravy a celkový počet kalórií. Keď mušky konzumovali potravu s nízkym obsahom BCAA po celý život, žili výrazne dlhšie než mušky kŕmené diétami s vysokým obsahom BCAA.
Vedci sa pozreli i na to, čo sa odohráva v mozgu
Aby sa pozreli na hlad nezávisle od zloženia stravy, použili jedinečnú techniku, aktiváciu neurónov spojených s hladovým podnetom u mušiek pomocou vystavenia červenému svetlu, prostredníctvom techniky nazývanej optogenetika. Tieto mušky konzumovali dvojnásobne viac potravy než mušky, ktoré neboli vystavené svetelnému podnetu. Mušky aktivované červeným svetlom žili výrazne dlhšie než mušky použité ako kontrolná skupina. Inými slovami, mušky ktoré boli neustále vystavené pocitu hladu, sa dožili dlhšieho veku v porovnaní s tými, ktoré neboli.
„Myslíme si, že sme vytvorili druh neukojiteľného hladu u mušiek,“ povedala Weaverová. „A týmto spôsobom mušky žili dlhšie.“
Okrem toho sa tímu podarilo zmapovať molekulárne mechanizmy hladu, ako hlad ovplyvňuje bunky v mozgu na molekulárnej úrovni. Konkrétne sa zameriavali na epigenóm, čo je časť bunkovej genetiky, ktorá ovplyvňuje, ktoré gény sa zapínajú alebo vypínajú. Zistili, že určité neuróny v mozgu muchy reagujú na prítomnosť alebo neprítomnosť konkrétnej aminokyseliny (základného stavebného kameňa bielkovín) v potrave. Inými slovami, podarilo sa im odhaliť reakciu na molekulárnej úrovni na pocit hladu. Tieto zmeny v mozgových neurónoch následne ovplyvňujú, aké gény sú aktívne alebo neaktívne v mozgu muchy. A keďže gény sú zodpovedné za rôzne funkcie a procesy v tele, tieto zmeny ovplyvňujú nielen stravovacie návyky, ale aj to, ako rýchlo starli.
Čo sa týka nás ľudí, v tomto smere radia autori opatrnosť. A hoci nie je úplne jasné či len pocit hladu môže ovplyvňovať naše zdravie a starnutie, no tvrdia, že nenašli žiaden dôvod, prečo by objavené mechanizmy nemali fungovať aj pri iných živočíšnych druhoch vrátane nás, ľudí.
Záverom treba ale podotknúť, že zistenia vedcov neznamenajú, že by sme mali výslovne hladovať. Telo potrebuje dostatok minerálov a živín, aby fungovalo správne. No pocit hladu, môže byť pre nás prospešný.
