Príčin strát pamäti môže byť hneď niekoľko. Prísť o spomienky môžeme z dôvodu nehody, úrazu, požitia nevhodných liekov, drog či z dôvodu psychického ochorenia. V tých šťastných prípadoch sa nám pamäť postupne vráti, no môže sa stať, že sa naše spomienky už nikdy neobnovia.
Existuje viacero druhov amnézie a anterográdnu amnéziu možno určite považovať za špecifický druh. Táto strata pamäte spôsobuje to, že pacient uviazne v čase, ktorý vníma relatívne. Všetky informácie a spomienky získané po nehode či úraze si dokáže zapamätať len na krátku chvíľu a možno povedať, že preto nie je schopný si vytvárať nové spomienky. Systém pamäte sa po určitej dobe reštartuje, čím sa všetky spomienky stratia.
O niečo rozšírenejším typom je retrográdna amnézia, pri ktorej si síce pacienti môžu vytvárať nové spomienky, no ich pamäť im neumožňuje zapamätať si minulé udalosti, mená či osoby. Rozdiel medzi týmito dvoma amnéziami spočíva v tom, že ľudia trpiaci anterográdnou amnéziou si môžu pamätať udalosti z minulosti až do okamihu nehody, zatiaľ čo pacienti s retrográdnou formou straty pamäte po nehode zabudnú na to, čo sa v minulosti udialo a vedia si zapamätať nové informácie. Tieto oba typy straty pamäti bývajú spôsobené poškodením mozgu z dôvodu nehody, ťažkou psychickou traumou či neurologickými ochoreniami, informuje scienceabc.com.
Prečo však pri strate pamäti nezabudneme rozprávať?
Tajomstvo tkvie v tom, o akú oblasť poškodenia mozgu ide. Produkcia reči je riadená časťou, ktorá sa nazýva Brocovo centrum reči a porozumenie je zas riadené Wernickeho oblasťou, pričom naša reč je od týchto dvoch oblastí závislá, no pamäť nie. Tu možno hovoriť o takzvanej svalovej pamäti, kedy vieme, ako sa jednotlivé slová vyslovujú a tá nie je až tak ovplyvnená poruchou pamäti. To je dôvod, prečo niekto, kto má stratu pamäti, môže hovoriť, no je možné, že bude mať problémy s učením sa nových slov alebo sa rozpamätať na slovíčka, ktoré síce pozná, ale nepoužíval ich dlhšiu dobu. Z toho vyplýva, že ak by sa poškodili tieto oblasti, bolo by reálne, že by došlo k poškodeniu reči a schopnosti rozprávať.
Dôležitú úlohu tu hrajú aj sémantické a epizodické spomienky, ktoré fungujú v určitej vzájomnej závislosti od seba. Sémantické spomienky nám pomáhajú udržať si to, čo vieme, čo sme sa naučili a epizodické spomienky nám zas pomáhajú sa na tieto vedomosti rozpamätať. Sémantické spomienky nám teda uchovávajú dlhodobé znalosti slov a ich poškodením by došlo k tomu, že by sme si napríklad dokázali zapnúť košeľu či blúzku na gombíky, hoci by sme nemali koncepčné znalosti o tom, čo to blúzka je. Tieto sémantické spomienky nie sú ovplyvnené amnéziou, tá poškodzuje iba epizodické spomienky. Nakoľko je jazyk sémantickej povahy, so stratou pamäti nezabudneme pomenovania jednotlivých vecí či objektov, informuje theuijunkie.com.
