Nikto z nás si nepraje vidieť, ako odchádzajú naši najbližší na druhý svet. Smrť znášame každý rôzne, no jedno máme spoločné, za svojimi blízkymi trúchlime. No je toto správanie typické aj pre šimpanzy? Vedci z Univerzity v St Andrews a University of Neuchatel prišli so závermi, ktoré vysvetľujú dojímavé správanie šimpanzích matiek, ktoré nesú svoje zosnulé mláďatá. Tento fenomén, ktorý je súčasne nielen tragický, ale aj fascinujúci, motal hlavy výskumníkov roky, no nová štúdia, ktorej podklad tvoria pozorovania za posledných štyridsať rokov z lesov Budongo v Ugande, prišli na kĺb tejto záhady.
Aj šimpanzy prežívajú žiaľ zo straty
Vedecká práca ponúka dojímavé poznatky do komplexného sveta žiaľu šimpanzích smútiacich. Výsledok trpezlivých pozorovaní odhalil, že približne štvrtina zosnulých mláďat bola svojimi matkami nesená ešte niekoľko dní potom, ako zahynuli. No vzhľadom na ťažkosti pozorovania tohto fenoménu, tím vedcov verí, že toto správanie môže byť ešte častejšie, pričom odhadovaná skutočná miera by mohla prekročiť 70%.
Zdá sa, že matky to nerobia, pretože si neuvedomujú skutočnosť, že ich dieťa zomrelo. Matky, najmä tie, ktoré stratili mladé mláďaťa v nízkom veku, prejavujú toto dojímavé správanie častejšie. Vedci zároveň pozorovali, že v istých prípadoch tieto matky dokonca nosili aj svoje niekoľkoročné deti, ktoré zomreli predčasne.
Dr. Catherine Hobaiter, hlavná autorka štúdie, sa zamýšľa nad ich zisteniami a hovorí:
„Mali sme niekoľko pozorovaní, kde matky, žiaľ, stratili dve alebo viac potomkov, a na druhýkrát ich nosili ešte dlhšie. Dokonca aj veľmi skúsené matky niesli svoje mŕtve mláďatá, takže si nemyslíme, že by to robili preto, že si neuvedomujú, čo sa stalo.“
Vedúci autor Adrian Soldati, PhD študent, sa zamyslel nad zriedkavosťou tohto fenoménu v ríši primátov a poznamenal, že zatiaľ, čo väčšina primátov zriedka nesie svoje zosnulé mláďatá dlhšie obdobie, šimpanzy to robia s vyššou frekvenciou.
„Čo nás zaujalo, bolo pozorovanie mladej matky, ktorá stratila všetko svoje potomstvo, no následne nosila so sebou vetvičku, pravdepodobne ako náhradu za telo mláďaťa. Myslíme si, že jej to mohlo pomôcť zvládnuť jej stratu.“
Dr. Hobaiter doplnil:
„Mláďatá šimpanzov a ich matky majú neuveriteľne úzke puto, trávia spolu každý deň až do dosiahnutia desiateho roku svojho života. Tieto matky šimpanzov by mohli zažívať niečo podobné ľudskému trúchleniu, potrebujú čas, než budú pripravené sa vzdať svojich detí.“
Zatiaľ čo rôzni jedinci môžu na smrť reagovať rôznymi spôsobmi, zdá sa, že aj šimpanzy, podobne ako ľudia, sú silne ovplyvnené stratou jedincov, s ktorými sú úzko späté. Táto štúdia ukazuje, že s našimi vzdialenými príbuznými máme toho oveľa viac spoločného, než si myslíme.
