Peniaze vládnu svetom, o tom niet pochýb. Kto ich má, tak má obrovskú konkurenčnú výhodu oproti tomu, komu chýbajú. Môže ale nastať situácia, že bohatí ľudia sa stanú neskôr nesmrteľní? Tejto problematike sa venoval Chris Wareham z uu.nl (Utrecht University).
Peniaze = lepšia zdravotná starostlivosť
Nie je žiadnym tajomstvom, že aj v bohatých krajinách ľudia s nižšími príjmami, majú niekedy problém s prístupom k adekvátnej zdravotnej starostlivosti. Preto obava, že nové lieky a spôsoby liečby, prípadne vynálezy zameraná na dlhovekosť, budú dostupné len pre elitu, je na mieste, hovorí Wareham.
„Ekonomická a politická sila sú vzájomne prepojené,“ vysvetľuje Wareham. „Je nesporné, že tí, ktorí majú bohatstvo, si môžu lepšie dovoliť presadzovať svoje veci a záujmy. S tým súvisí dlhovekosť, pretože bohatí ľudia budú mať pravdepodobne prístup k viacerým a lepším technológiám. Keď žijú dlhšie, bohatstvo sa hromadí, napríklad zlučovaním.“
Chris si pomáha aj so slovami Elona Muska, ktorý v minulosti uviedol, že spoločnosť ako celok starne, a čím je viac starších ľudí, tak tým je táto časť ľudí i bohatšia. Je to spôsobené tým, že ľudia majú tendenciu hromadiť bohatstvo v priebehu času. Výskumník si myslí, že práve toto má potenciál vytvoriť viacero problémov do budúcnosti v súvislosti s deľbou celkového bohatstva.
„Takže v oveľa staršej spoločnosti budú bohatí veľmi starí pravdepodobne dramaticky bohatší ako mladí. To má potenciál upevniť a zhoršiť všetky druhy rozdelenia.“, hovorí.
Ďalej dopĺňa, že ku konfliktu môže prispieť i polarizácia spoločnosti v podobe hodnotových rozdielov medzi generáciami.
Priemerná dĺžka života sa už zvyšuje – kto by chcel večný život?
Vedec navodzuje otázku, prečo by sme chceli vlastne žiť dlhšie, resp. večne. Má na to logické vysvetlenie, ktoré nás ženie v tomto úsilí dopredu. Mnohí si myslia, že staroba = nešťastný život, no v skutočnosti tomu tak nie je, prízvukuje.
„Myslím si, že najväčšou mylnou predstavou, najmä medzi mladými, je, že život, keď ste starý, je zlý,“ hovorí Wareham, „alebo nestojí za to žiť,“ dopĺňa. „Ľudia nenútene hovoria veci, ako keby chceli zomrieť skôr ako zostarnú. Z toho pramení určitý odpor k starobe. Ale pri pohľade na rôzne štúdie o starnutí sú predpoklady o starobe často nesprávne. Mnoho štúdií uvádza „krivku šťastia“, ktorá ukazuje, že starší ľudia po 60. roku života bývajú šťastnejší ako mladší ľudia. Existuje veľa predpokladov pre tento druh výsledku,..“
Výskumník ďalej hovorí, že trendy sa pomaly, ale isto uberajú k tomu, že priemerná dĺžka života sa výrazne predĺži.
„Trend smerom k dlhovekosti nie je nový, hoci ľudia predpovedali, že sa skončí, keď dosiahneme ‚prirodzené‘ maximum. Zdá sa ale, že všetky tieto predpovede zlyhávajú, a preto tento trend bude ešte rásť.“, myslí si Wareham.
Tvorcovia politík preto musia pozerať na to, aby miera nerovnosti spojená s predlžujúcim vekom dožitia, musí byť regulovaná.
„Jedným z riešení je zabezpečiť, aby menej privilegovaní mali podobnú úroveň prístupu k technológiám, ktoré predlžujú zdravý život. Pohľad na dlhovekosť z etického hľadiska nás neustále žiada, aby sme sa zamerali na to, na čom záleží pri biotechnologickom pokroku.“
Existuje veľa možností, ako dosiahnuť vyššiu úroveň rovnosti. Ako príklad uvádza návrh profesorky Ingrid Robeynsovej, ktorá navrhuje určiť maximálny limit bohatstva. Ten by bol akousi brzdou, aby ľudia nemohli neskôr ešte viac bohatnúť na úkor zvyšku.
A aj keď býva zvykom, že nové technológie sa stanú neskôr široko dostupným, tak Wareham nie je presvedčený, že toto je správna cesta. Nieže by ich ľuďom nedoprial, ale táto cesta býva až príliš zdĺhavá. Aby podporil tento argument, tak poukazuje na aktuálnu situáciu vo svete v súvislosti so zdieľaním liekov a poznatkov v medicíne.
„Býva to dlhá cesta a veľa ľudí medzitým zomiera skôr, ako je potrebné – ak sa to vôbec stane, pretože zostávajú obrovské prístupové medzery. Svedčia o tom obrovské rozdiely v dĺžke zdravého života v rámci bohatých a chudobnejších krajín a medzi nimi.“
