Život v krásnom pobrežnom meste znie priam idylicky pre tých, ktorí milujú pláž a považujú deň, ktorý strávili pohľadom na more za dobre strávený deň. No v dnešnej dobe zemetrasení, znečistenia, erózii, Cunami a zvyšujúcou sa hladinou vôd sa mnohé pobrežné mestá nedajú nazvať zrovna ideálnym miestom pre život…
1
Jordan River, Kanada
Foto: neatorama.com
Takýmto miestom je aj Jordan River, blízko Vancouveru – časté zemetrasenia, a povodne nimi spôsobené, vyľudnili mesto. Až na jedného obyvateľa. 72 ročného Hugha Pitea, ktorý sa odmietol odsťahovať. Rozdelil svoj čas na bývanie v jeho dome v Jordan River a v dome v neďalekom Breentwood Bay. Aj napriek varovaniam povedal, že zo svojho domu nikdy neodíde.
2
Monowi, Nebraska, USA
Foto: photoblog.nbcnews.com
Elsie Eiler je najobdivovanejšou osobou v Monowi v Nebraske. Je taktiež najmúdrejšou, najbohatšou, najkrajšou, najmladšou a „zároveň najstaršou“ osobou ako úsmevne sama dodáva. Keď ste jediným obyvateľom mesta, všetky prívlastky sa hodia. Eiler, je osamelou obyvateľkou Monowi. Mestečko malo v roku 2000 dvoch obyvateľov – druhým bol Elsien manžel Rudy, ktorý v roku 2004 zomrel.
3
Buford, Wyoming, USA
Foto: Michael Smith/Wyoming Tribune Eagle/AP Photo
Don Sammons sa presťahoval do Bufordu v roku 1980 s jeho ženou a synom. V roku 1992 si toto mestečko kúpil. Jeho žena zomrela v roku 1995 a jeho syn sa odsťahoval v roku 2007, čo z neho urobilo jediného obyvateľa Bufordu.
Miestne potraviny, čerpacia stanica a modulárny dom boli ponúknuté na predaj, po tom, čo sa Sammons rozhodol presťahovať bližšie k jeho synovi. Mesto kúpili 5. Apríla 2012 za 900 000 dolárov dvaja Vietnamčania.
4
Lost Springs, Wyoming
Foto: en.wikipedia.org
Mesto bolo založené v roku 1911 a pôvodne malo 200 obyvateľov, z ktorých väčšina pracovala v neďalekej uhoľnej bani. Po jej zatvorení v roku 1930 sa počet obyvateľov neustále znižoval. Až v roku 1960 klesol na 5. V roku 1976, bolo Lost Spings zapísané ako najmenšie mesto Ameriky; v tom čase malo mesto jedenásť obyvateľov.
Pri sčítaní obyvateľov v roku 2000 mala len jedna osoba bydlisko v Lost Springs. Starosta Leda Price ale tvrdí, že je tento údaj nesprávny, pretože Lost Springs mal podľa neho v roku 2000 štyroch obyvateľov.
5
Villa Epecuen, Argentína
Foto: amusingplanet.com
V dvadsiatych rokoch, bola pozdĺž pobrežia Lago Epecuen (soľné jazero) založená turistická dedinka s názvom Villa Epecuen. Lago Epecuen je jazero ako každé iné, až na to, že má vysokú hladinu soli (desať krát vyššiu ako ktorýkoľvek oceán).
Populácia mesta dosiahla vrchol v 70-tych rokoch s viac ako 5000 obyvateľmi. V meste bolo skoro 300 podnikov, vrátane hotelov, hostelov, kúpeľov, obchodov a múzeí. V tomto čase, mali pretrvávajúce dažde za následok, že Lago Epecuen vzrástlo na objeme. 10. Novembra 1985 obrovské množstvo vody roztrhlo hrádzu a zaplavilo väčšinu mesta. Do roku 1993, postupujúce povodne pohltili mesto a pokryli ho 10 metrami vody.
Takmer o 25 rokov neskôr, v roku 2009 sa počasie obrátilo a voda začala ustupovať. Villa Epecuen sa vrátila na povrch, no nikto sa sem nevrátil okrem 81 ročného Pabla Novaka, ktorý je v súčasnosti jediným obyvateľom mesta.
6
Tomioka, Japansko
Foto: Antonio Pagnotta
Naoto Matsumura, je jediným obyvateľom Tomioky v Japonsku. Mesto duchov je situované v znečistenej, „zakázanej zóne“, ktorá obklopuje jadrovú elektráreň Fukushima. Závod bol zničený zemetrasením a následnou vlnou cunami 11.marca 2011. Jeho zničenie spôsobilo jadrovú kontamináciu okolitého prostredia a prinútilo obyvateľov k evakuácii.
Najviac kontaminovaná zóna, 20 kilometrový okruh okolo zariadenia je stále zakázanou zónou. Tak šialene ako to znie, je Naoto jediným obyvateľom mesta, ktoré bolo kedysi domovom pre 16 000 ľudí. Žije bez vody a elektriky.
Bol medzi tisíckou ľudí, ktorí opustili zónu, ale čoskoro sa vrátil aby sa postaral o zem, opustené zvieratá a dokonca aj o cintorín. Považuje to za svoju povinnosť na znak vzbury proti devastácii.
7
Cass, Nový Zéland
Foto: hotelroomsearch.net
Cass je lokalita v Selwyn Canterbury na Južnom ostrove Nového Zélandu. Aj toto mesto patrí k tým s jedným obyvateľom. Keď Berrie Drummond dostal prácu v Cass, myslel si, že tu nepobudne viac ako dva roky. Ubehlo 25 rokov a aj napriek tomu, že je v súčasnosti Berrie jediným obyvateľom mesta, nemá v úmysle ho opustiť.
65 ročný Drummond, ktorý je zodpovedný za najvyšší úsek trate spájajúcej Christchurch s Greymouthom sa vraj v meste nikdy necítil osamelý ani izolovaný a pokiaľ ide o nedostatok žien „nikdy ma to skutočne netrápilo“ povedal Drummond, ktorý nebol nikdy ženatý.
zdroj: www.oddee.com
