Lukáš a Dorota si mladí ľudia, ktorí sú stále v pohybe. Prešli mnoho, zažili ešte viac. Momentálne žijú v Kambodži, predtým bývali v Číne. ,,Cestovať v mojich očiach znamená predovšetkým získanie vedomostí, čerpanie skúseností, osobnostný rozvoj a formovanie pohľadu na svet.“
Ahojte! Kde sa nachádzate práve teraz?
Lukáš: Ahoj 🙂 Aktuálne žijeme už desiaty mesiac v Perle Juhovýchodnej Ázie, s názvom Phnom Penh. Dorota tu pracuje ako dobrovoľník pre OSN a ja hodnotím granty pre EÚ, zatiaľ čo píšem svoju prvú knihu. Mám z nej obrovskú radosť, pretože sa venuje nielen životu v Kambodži, našim skúsenostiam, ale aj vážnejším témam, ktoré majú súvislosť aj so Slovenskom a už dlho som sa k ním chcel verejne vyjadriť.
Kam sa chystáte nabudúce?
Lukáš: Tento týždeň som podal žiadosť o víza do Burmy (Mjanmarska), kam letíme na začiatku februára. Krajina sa len nedávno otvorila pre turizmus a podľa všetkého je to miesto, ktoré dokáže ponúknuť neuveriteľne nádherný mix všetkého, čo máme radi, od histórie, cez ľudí až po prírodu. Zároveň máme pocit, že to je jedna z posledných možností vidieť tento mix predtým, než sa objaví v katalógoch cestoviek a stane sa z neho nové Thajsko.
Viem, že nedávno bola vaším domovom Čína. Poviete nám o tom viac?
Lukáš: Heh, v Číne sme žili pár mesiacov na internáte v meste Wuhan. Ja som tam bol ako čierny pasažier, zatiaľ čo Dorota robila na univerzite výskum pre svoju diplomovú prácu o ukotvení rozvojovej pomoci Číny vo svete. Inak sme tam žili, pracovali, cestovali, veľmi veľa jedli, neuveriteľne sa štvali a ja som dokonca v sebe objavil nenávisť voči cudzím ľudom na ulici. Samozrejme sme spravili niekoľko výborných fotiek a videli nádherné miesta, na ktoré nikdy nezabudneme.
Aká je teda podľa vás Čína?
Lukáš: Čína je chaos, konzum, arogancia, klamstvo, špina, paródia na kultúru, gýč, šeď a obrovská bublina. Všetko tam funguje len na oko, ľudí zaujímajú len peniaze a osobný prospech, pričom na verejnosti nie ste človek, ale len chodiaci kus mäsa prekážajúci inému kusu.
Na druhej strane, na Číne milujem jedlo, neuveriteľne nádhernú prírodu, využitie verejných parkov, výbornú infraštruktúru, tie malé ostrovčeky kultúry a fakt, že cestovať je tam úplná radosť. Nikdy som nebol zo žiadnej krajiny v takom rozpoložení ako z Číny. Skutočne túto krajinu a jej ľudí nemám rád, no zároveň ich milujem. Neviem to vysvetliť, snažím sa to pochopiť, ale nedarí sa mi. Možno to súvisí s tým, akú som mal predstavu o tejto krajine predtým než som tam šiel. Možno to súvisí s tým, že som nikdy nebol v Pekingu, Šanghaji, Hong Kongu či v iných medzinárodných mestách, ale bol som vo vnútrozemí, kde som bez znalosti čínštiny nedokázal ísť ani na záchod.
Zároveň je Čína skutočne obrovská krajina, pričom každá provincia je úplne iná, a vraj ľudia v provincii Hubei sú dokonca aj v očiach iných Číňanov, považovaní za veľmi neslušných a arogantných. Možno to je celé zapríčinené len mojou vlastnou neschopnosťou sa kultúrne prispôsobiť, ale neviem prečo by som mal prestať byť ohľaduplný a tolerantný.
Dorota: Ja si myslím, že Lukáš je k Číne príliš kritický. Je pravda, že Číňania vo verejnom priestore nie sú veľmi zdvorilí. Práve preto teraz čínska vláda vydáva príručky pre stále rastúci počet čínskych turistov, ako sa majú správať v zahraničí, čo nám môže prísť smiešne. Je to kvôli tomu, že Číňania majú niekoľko úrovní vzťahov a podľa toho, na akej úrovni ste, sa k vám správajú.
Pre najbližšie kruhy by si dokázali odseknúť ruku, ale ľudia, ktorých nepoznajú, ich nezaujímajú, preto vás bez problémov predbehnú v rade alebo do vás narazia a neospravedlnia sa. A keď sa vám to zdá nezdvorilé, je to zaujímavý prístup, pretože keď vidím, akú energiu vynakladáme k budovaniu „Potemkinových dedín“, aby sme urobili dojem na susedov či spolužiakov zo základky, pripadá mi to absurdné. Pritom zabúdame na ľudí, na ktorých naozaj záleží, môžeme to ilustrovať na príklade vysokého percenta seniorov, ktorí sa cítia osamelo, pretože na nich ich rodina zabudla. To by Číňania nikdy neurobili. Majú vysoké cítenie pre komunitný život a rodina a priatelia sú to najdôležitejšie v ich živote.
Čoraz viac mladých ľudí by chcelo cestovať, objavovať svet, máte pre týchto ľudí nejakú radu z vašich skúseností?
Lukáš: Treba len začať, nech to je akokoľvek. My sme našu prvú samostatnú cestu do zahraničia podnikli do Belgicka, kam sme išli na festival s názvom Pukkelpop. Tam sme prišli na to, že cestovať je jednoduchšie než sme si mysleli. Zároveň sme sa už na tej prvej ceste veľmi veľa naučili a uvedomili si naše priority, predovšetkým s ohľadom na nutnosť vlastniť materiálne veci. Takže treba kúpiť bezhlavo letenky, alebo lístok na vlak a ostatné sa neskôr vyrieši samo.
Máte nejaké tipy, kde zohnať lacné letenky či iný druh dopravy, kde a ako nájsť ubytko či správnu trasu?
Lukáš: Na internete je mnoho portálov a stránok špecializujúcich sa priamo na vyhľadávanie lacných leteniek, zdieľanie informácií a rád. Vedia poradiť omnoho lepšie v tejto oblasti než ja kedy budem môcť, a tak im nebudem fušovať do ich oblasti expertízy. Na druhej strane by som však rád upriamil pozornosť na programy Erasmus plus pre mládež, ktoré dotuje Európska komisia. Tieto vzdelávacie programy sprostredkúvajú výbornú možnosť ako nielen cestovať, ale hlavne sa niečo naučiť. Som presvedčený, že to je v súčasnosti najlepšia možnosť pre mladých ľudí dostať sa do zahraničia, pričom takmer všetky náklady sú pokryté z programu.
Každá krajina je zrejme niečím iná, sú však aj také, ktoré urobia naše vnímanie sveta iné? Také, ktoré nás nejakým spôsobom zmenia a ovplyvnia?
Lukáš: Rád by som povedal, že to bola Čína, ktorá mi ako prvá krajina uštedrila kultúrnu facku, ale to by som asi nebol úprimný. Problémom je, že aj cestovanie po cudzích krajinách má svoje obmedzenia vyplývajúce z povahy cestovania, a to predovšetkým čas, resp. jeho nedostatok. Dva roky dozadu som bol dva týždne v Kambodži a bol som naivne presvedčený o tom, ako som spoznal krajinu. Videl som iba vonkajšiu fasádu, ktorú som si interpretoval podľa toho ako sa mi hodila do celkového obrazu.
Teraz tu žijem už takmer rok a čím viac viem o krajine, tým viac mám pocit, že ju vlastne nepoznám. Na druhej strane mám pocit, že viem až príliš veľa o podstate problémov v Kambodži, na Slovensku a v šírom svete, ktoré spolu úzko súvisia a sú navzájom prepojené. A k tomu mi dopomohol práve život v Phnom Penhe. Počas roka sa zmenila nielen moja predstava o svete, ale zároveň sa zmenila aj moja predstava o mojej úlohe v ňom. Predovšetkým v oblasti osobnej zodpovednosti nielen za seba, ale predovšetkým za svoje okolie.
Dorota: Z môjho pohľadu, krajina, ktorá mi otvorila oči, bola Bangladéš. Je to krajina, kde bieda a utrpenie je na každom kroku, kde choroby sú liečiteľné, len ak na to máte prostriedky- v opačnom prípade len čakáte na smrť. A táto skúsenosť drastickým spôsobom zmenila môj pohľad na svet, pretože som vždy verila, že keď je človek pracovitý a má víziu, tak môže dosiahnuť všetko, čo si zaumieni. To ale nie je pravda.
Vedeli ste, že ak deti, ktoré trpia podvýživou do dvoch rokov svojho života, môžu stratiť až 20 bodov svojho IQ? Ako môže človek, ktorý premýšľa o tom, čo dá zajtra do úst, súperiť s človekom ako ja, ktorý má strategickú víziu na ďalších 5-10 rokov? Keď si toto uvedomíme, tak musíme nutne prehodnotiť nastavenie súčasnej svetovej solidarity, ktorá sa musí zvýšiť. Ako táto globálna nerovnosť ovplyvňuje naše každodenné životy, môžeme vidieť aj na súčasnej migračnej vlne. Nemôžeme očakávať, že budeme kupovať veci, na ktorých primárni producenti zarábajú minimum, a títo ľudia sa s tým jednoducho zmieria a nebudú chcieť svoj život zlepšiť. Musíme sa začať zaujímať, čo kupujeme, a tlačiť na veľké korporácie, aby sa začali správať zodpovedne, nielen k ľuďom, ale aj k prírode.
Určite máte mnoho zážitkov z vašich ciest, prezradíte nám nejaké z tých najlepších či najvtipnejších?
Lukáš: …asi by som mohol prezradiť príbeh o tom ako si kamarátka objednala v kaviarni ľadovú kávu so spermiami, o tom ako som išiel v lete s Bjork do Ostravy, či o tom ako som strávil noc na policajnej stanici v Bangkoku, ale to by sme išli už do bulváru.
A tak radšej poviem niečo málo o tom, čo veľa ľudí považuje za samozrejmé, ale pre mňa je to vzácne. Napríklad, doteraz si veľmi dobre pamätám ten super pocit, keď som z Číny priletel do Helsínk. Všetci ľudia na letisku boli milí, úctiví a slušní. Dokonca mi jeden pán podržal asi na päť sekúnd dvere na záchod a ja som sa skoro rozplakal od šťastia. Znie to zvláštne, ale po tom čo som zažil v Číne, som si fakt uvedomil ako je veľmi dôležité, aby sme boli k sebe láskaví, slušní a pomáhali si.
Čerstvý zážitok mám z vybavovania víz do Mjanmarska na veľvyslanectve v Phnom Penhe. V štvorstranovej žiadosti sa ma pýtali na rôzne údaje ako farba očí, výška a farba vlasov. Pripadalo mi to zvláštne vzhľadom na to, že k žiadosti som priložil dve fotky, ale ok. V tejto sekcii sa pýtali aj na complexion- slovíčko ktoré som doteraz nikde v literatúre nevidel. Nechcel som pôsobiť trápne a pýtať sa Kambodžanov na anglické slovíčko, a tak som logicky predpokladal, že sa pýtajú na váhu. Napísal som svojich osemdesiatosem, Dorote som zo slušnosti ubral pár kilogramov. Žiadosť som dokončil vypísaným môjho životopisu a odovzdal ju pracovníčke veľvyslanectva. Tá okamžite vybuchla smiechom, pretože som namiesto farby svojej kože, napísal kilogramy. Nikdy by mi však nenapadlo, že sa ma niekto bude pýtať na farbu kože pri žiadosti o víza.
Precestovali ste rôzne vzdialené miesta, odporúčate očkovanie či poistenie pred takýmito cestami? Je to podľa vašich skúseností potrebné?
Lukáš: Dlhé roky som cestoval bez očkovania a nestretol som sa s problémami. Avšak minulý rok som sa zaočkoval proti žltačke a brušnému týfusu, čo odporúčam každému, ak má možnosť. Ja som zopár rokov dozadu nemal dostatok peňazí na očkovanie, a tak som to riskol. Riziko som sa snažil eliminovať dobrou hygienou, racionálnym správaním a akýmsi obyčajným rozumom. Poistenie by som určite odporučil každému, pretože fakt nikdy neviete čo sa môže stať a dnes sú na trhu dostupné dobré poistenia za dvadsať eur na rok.
Lukáš, asi pred rokom si viedol kurz “Cestovanie bez cestovky, aka za málo peňazí veľa muziky“ je tento projekt ešte aktuálny?
Lukáš: Cestovanie pre mňa nikdy nebolo o odškrtávaní si miest, či vytváraní selfie na Facebook, aby som sa pochválil kamarátom. Cestovať v mojich očiach znamená predovšetkým získanie vedomostí, čerpanie skúseností, osobnostný rozvoj a formovanie pohľadu na svet ako taký. Je to forma vzdelania, ktorá učí rešpektu, láske a k ľudskosti, čo sa bohužiaľ na Slovensku príliš nehodí politickej elite, ktorá parazituje na strachu a predsudkoch. Hlavne teraz pred voľbami.
Učíme sa matematiku, fyziku, geografiu, ale neučíme sa premýšľať a konať s empatiou. A to ma štve, pretože si neuvedomujeme fatálne následky nášho dnešného správania. A preto som týmto kurzom, či mojimi ďalšími aktivitami chcel ľudom priblížiť cestovanie ako formu vzdelania, ktoré im poskytne úplne iný pohľad na svet, než ten čo sa k nim bežne dostane u nás v spoločnosti. A v tom budem určite pokračovať, aj keď neviem či priamo týmto kurzom, alebo inými aktivitami, ako napríklad už spomínanou knihou, ktorá niektoré záležitosti vysvetľuje lepšie. Verím, že ju stihnem dokončiť do konca marca a čitateľov nielen zabaví, ale hlavne ich donúti premýšľať.
Hovorí sa, že aj šťastie sa dá kúpiť za peniaze, a to práve financiami utratenými za cestovanie. Je to pravda? Nájde človek na ceste šťastie?
Lukáš: Pre každého človeka znamená slovo šťastie úplne niečo iné, a to platí aj pri cestovaní. Niektorí ľudia majú radi luxusné rezorty, kde si môžu odpočinúť, vypnúť mozog a na chvíľku sa nestarať vôbec o nič. Sú šťastní a ich šťastie bolo sprostredkované peniazmi. Na druhej strane sú ľudia, ktorí stopujú, prespávajú cez couchsurfing, kŕmia sa cez dumster diving a taktiež sú šťastní. Aj oni potrebujú peniaze, len výrazne menej, ale o to viac potrebujú času. V oboch prípadoch zohrávajú peniaze určitú rolu pri zaobstaraní si šťastia, avšak ich význam je preceňovaný.
Ich úloha je len iba akési sprostredkovanie, napojené na to najdôležitejšie, čo v živote máme, na čas. Peniaze a ich hodnota sú v skutočnosti irelevantné. Hodnota piatich dolárov pre mňa a pre staršiu bezdetnú pani v Kambodži odsúdenú na žobranie, je veľmi odlišná. Zároveň, peniaze sú len prostým vyjadrením toho, akým spôsobom dokážeme premeniť náš čas na niečo, čo nás uživí. Je to tak len akési premieňanie využitia času na dostupnejšiu menu, ktorú používame ako hmotné platidlo. Áno, je to rudimentárne platidlo, avšak v skutočnosti platíme našim časom, nie peniazmi. A my máme právo na to, aby sme náš čas na svete využili na získanie šťastia, či už na ceste, alebo doma v obývačke.
Ďakujem za rozhovor a prajem veľa ďalších nezabudnuteľných ciest!
Ak vás Lukáš a Dorota zaujali, môžete ich nájsť tu: On the road
