Túžili ste si niekedy zbaliť ruksak a spoznávať svet na vlastnú päsť, no nenašli ste odvahu? Možno vám dodá odvahu príbeh 26-ročného Mariana Gábora, ktorý na cestovanie po krajinách sveta nepotrebuje pomoc cestovných agentúr.
“Počiatočný impulz prišiel asi v 16 rokoch, kedy sme s rodičmi išli na dovolenku bez toho, aby sme mali zarezervované ubytovanie. Prvú cestu som však uskutočnil až o šesť rokov neskôr. Spolu s partiou jedenástich ľudí sme sa na dvoch autách vydali na cestu po Škandinávii,” začal Marian.
Severské krajiny ho odjakživa priťahovali, no navštíviť ich pomocou cestovnej agentúry by ho vyšlo draho. S partiou si preto požičali dve autá, zabalili spacáky, naplánovali trasu a vyrazili na sever.
Foto: Archív M.G.
“Cesta sa nezačala najlepšie, lebo už na tretí deň sme v dánskej Kodani dostali pokutu za parkovanie. O dva dni neskôr sa nám v Štokholme pokazilo auto a kvôli tomu sme na jednom mieste museli stáť dva dni. Našťastie, potom už bola cesta bezproblémová.”
Stanovali na parkovisku
Cesta dlhá 31 dní vyšla priemerne okolo 600 eur na osobu. V cene mali zahrnutú stravu, ubytovanie v kempoch, mýta, trajekty, požičovné za autá či benzín. „Ak by sme využili služby cestovky, zaplatili by sme omnoho viac a nezažili by sme toľko dobrodružstiev, hoci nájsť v dvanásťčlennej partii jednohlasné riešenie nebolo vždy jednoduché. Odvtedy radšej cestujem v menších skupinách,” povedal s úsmevom.
Foto: Archív M.G.
Problém mnohopočetnej skupiny sa týkal najmä zhody o mieste na nocovanie. “Raz sme sa nevedeli zhodnúť, tak sme rozložili stany na parkovisku v Osle. Zobudil nás nespokojný Nór, ktorému sme obsadili zaplatené parkovacie miesto.”
Nocovaniu pod holým nebom na severe Európy počasie prialo a cestu v závere leta si mladí dobrodruhovia spríjemnili aj kúpaním neďaleko polárneho kruhu. O príjemné zážitky sa im postarali aj Severania. “Predovšetkým Švédi boli priateľskí. Keď videli rozložené stany, pýtali sa nás, či sme v poriadku a či nepotrebujeme pomoc.”
Foto: Archív M.G.
Presviedčali ho, že ho unesú a zabijú
Po návrate si Marian uvedomil, že na cestovanie nepotrebuje hotely, komfort a drahú starostlivosť. Rovnakým štýlom precestoval Španielsko, Slovinsko i Rumunsko, no vydal sa aj za hranice Európy. Konečnou zastávkou zvedavého mladíka bol Irán. Keď prezradil svoje plány rodine a priateľom, väčšina ho odhovárala.
“Asi 90 percent ľudí mi hovorilo, že ma unesú a zabijú. Zvyšných desať percent malo s Iránom skúsenosti a tvrdili, že to bude cesta, ktorá ma zmení. Druhá skupina mala pravdu. Možno to bude znieť neuveriteľne, ale nikde som sa necítil bezpečnejšie a lepšie ako v Iráne.”
Foto: Archív M.G.
Červeno-zelená praženica
Marian sa 15 dní v strednej časti ázijskej krajiny pohyboval pešo alebo autobusmi. Spolu s piatimi kamarátmi vystúpil na najvyššiu sopku Ázie, videl Kaspické more i púšť, navštívil staroveké mesto Perzepolis a ochutnal iránsku kuchyňu.
“Prekvapilo ma, že jedlo bolo miestami drahšie ako u nás a že Iránci nemajú klasické reštaurácie. Obed v reštaurácii pre nich znamená napríklad mäso na ražni v rýchloobčerstvení. Zaujímavé a výborné boli raňajky v podobe šošovicových polievok či vajec, ktoré boli pri prvom jedle dňa základom. Ochutnali sme aj netradičnú praženicu. Mala zvláštnu chuť i červeno-zelenú farbu. Zjedol som ju, ale nechcem vedieť, čo v nej bolo,” zažartoval Marian, ktorého cesta do Ázie očarila natoľko, že vlani navštívil Kirgizsko. Túlavými topánkami by chcel prejsť aj Jordánsko, Kazachstan či Turkménsko.
Foto: Archív M.G.
