Zväzovanie nôh, tradičný čínsky zvyk, ktorý sa v minulosti praktizoval na mladých dievčatách, aby sa zmenil tvar a veľkosť ich chodidiel, stále fascinuje a šokuje moderný svet. Nohy, deformované touto praktikou, boli označované ako lotosové nohy a vyrábali sa pre ne špeciálne topánky nazývané lotosové topánky. V cisárskej Číne sa zviazané nohy považovali za symbol spoločenského postavenia a ženskej krásy. Avšak cesta k dosiahnutiu takejto krásy bola pre ženy bolestivá a mala za následok obmedzenú pohyblivosť a trvalé postihnutie, vysvetľuje wikipedia.org.
Praktiky ohľadom viazania nôh sa v priebehu času výrazne menili, pričom sa líšili v závislosti od regiónu a sociálnej triedy. Tento zvyk sa údajne začal medzi dvornými tanečníčkami počas obdobia piatich dynastií a desiatich kráľovstiev v 10. storočí a postupne sa stal populárnym medzi elitou v dynastii Song. Neskôr sa zväzovanie nôh rozšírilo aj do nižších spoločenských vrstiev počas vlády dynastie Čching.
Mandžuskí cisári sa v 17. storočí pokúsili túto prax zakázať, no ich snaha bola neúspešná. V niektorých oblastiach zväzovanie nôh zvyšovalo šance na uzavretie manželstva. Odhaduje sa, že v 19. storočí mohlo mať zväzované chodidlá až 40 – 50 % čínskych žien, pričom u žien vyššej spoločenskej triedy sa tento podiel približoval takmer ku 100 %.
V prvej polovici 20. storočia začal postupný úpadok praxe zväzovania nôh v dôsledku intenzívnych kampaní proti nej. Zaujímavým faktom je, že ženy z vyšších spoločenských vrstiev a mestské obyvateľky sa vzdali viazania nôh skôr než ich chudobnejšie rovesníčky na vidieku. V roku 2007 sa našli iba zanedbateľné počty starších Číňaniek, ktoré mali ešte stále zviazané nohy.
Tieto štatistiky jasne ukazujú rozsah a vplyv tejto neuváženej a bolestivej tradície na životy čínskych žien. Zväzovanie nohy sa začínalo už v ranom detstve, kedy boli chodidlá pevne obväzované, aby sa zabránilo ich prirodzenému rastu. Obväzy sa postupne uťahovali, čo spôsobovalo deformáciu nohy a silnú bolesť. Pre tieto ženy sa každý krok stal mučením, a to až do konca ich života.
Ako tento skrášľovací rituál prebiehal?
Praktizovaný postup zväzovania nôh spôsoboval permanentné zmeny v chodidlách a bol spájaný s veľkou bolesťou a rizikom infekcií. Obväzovanie nôh sa vykonávalo medzi štvrtým a deviatym rokom života dievčaťa a začalo ešte predtým, než sa klenba nohy mohla naplno rozvinúť. Zvyčajne sa proces začínal v zimných mesiacoch, keďže chodidlá boli častejšie znecitlivené a bolesť nebola taká extrémna.
Prvým krokom bolo namočenie každej nohy do teplej zmesi bylín a zvieracej krvi, čo malo za úlohu zmäkčiť chodidlo a uľahčiť proces väzby. Potom sa nechty na nohách čo najviac skrátili, aby sa predišlo zarastaniu a následným infekciám, pretože prsty mali byť pevne zatlačené do chodidla. Obväzy z bavlny o dĺžke 3 metrov a šírke 5 centimetrov sa namáčali do zmesi krvi a bylín. S cieľom zmenšiť veľkosť chodidiel boli prsty na každej nohe ohnuté, následne silou zatláčané nadol a vtlačované do chodidla, až kým sa prsty nezlomili.
Dievčaťu so zlomenými nohami bola poskytovaná dôkladná starostlivosť a pozornosť a jeho nohy boli pravidelne preväzované. Pri každom odviazaní boli nohy umyté, prsty dôkladne skontrolované, aby sa zabezpečilo, že nie sú zranené a nechty boli starostlivo upravené. Po uvoľnení boli zlomené chodidlá tiež masírované s cieľom zmierniť ich tvrdosť a chodidlá dievčaťa často bičovali, aby sa zlepšila pružnosť kĺbov a zlomených kostí. Na odstránenie akéhokoľvek nekrotického tkaniva sa nohy namáčali do špeciálnej zmesi.
Následky uväzovania si dievčatá a ženy niesli po celý svoj život
Prax obväzovania nôh, ktorá bola v minulosti v Číne bežná, priniesla so sebou množstvo rizík a komplikácií. Najčastejším problémom, ktorým dievčatá s viazanými nohami museli čeliť, bola infekcia. Napriek dôkladnej starostlivosti a pravidelnému strihaniu nechtov na nohách, často dochádzalo k zarastaniu, infekciám a poraneniam prstov. V niektorých prípadoch boli preto nechty úplne odstránené.
Tesnosť viazania spôsobovala narušenie krvného obehu v nohách a prakticky prerušený krvný obeh v prstoch. Toto vážne obmedzenie prietoku krvi znamenalo, že akékoľvek poranenia prstov mali veľmi malú šancu na hojenie a často sa zhoršovali. Nekróza mäsa vyvolávala nepríjemný zápach, ktorý sa postupne zhoršoval a spolu s ďalšími mikroorganizmami, ktoré sa vyskytovali v záhyboch nohy, sa nepríjemný zápach stupňoval. Dôsledky tejto praktiky boli vážne a mnoho žien, ktoré boli podrobené obväzovaniu nôh, bolo zdravotne postihnutých. Väčšina z nich nemohla často chodiť von a ich kvalita života bola vážne obmedzená.
