V Spojených štátoch bola organizovaná klinická štúdia s názvom Štúdia v Tuskegee, ktorá sa považuje za jednu z najhorších štúdií, ktoré kedy boli vykonané, z hľadiska jej etických a morálnych zásad. Štúdia začala v roku 1932 a trvala 40 rokov, počas ktorých sa sledovali prejavy neliečenej pohlavnej choroby syfilis, najmä u afroamerických jedincov. Štúdia bola organizovaná za spolupráce Služby verejného zdravotníctva v Spojených štátoch a univerzity Tuskegee, približuje portál VIT.sk.
Vedci sa domnievali, že syfilis funguje u ľudí s tmavou pleťou inak
Výskumníci verili, že sa syfilis prejavuje inak u ľudí s tmavšou pokožkou, preto sa do neetického výskumu zapojilo 600 afroamerických jedincov starších ako 25 rokov. Z tohto počtu malo 399 dobrovoľníkov syfilis a výskumníci im povedali, že ich liečia pre „zlú krv“. V tom čase sa označením „zlá krv“ rozumela nielen syfilis, ale aj mnoho iných zdravotných problémov, ktoré boli neliečiteľné.
Dobrovoľníci sa do štúdie zapojili podľa sľubu, že dostanú bezplatné lekárske prehliadky, jedlo, cestovanie a dotácie na pohreb. Štúdia však bola značne neetická a mnohí dobrovoľníci neboli informovaní o svojom skutočnom stave a dôsledkoch liečby. Štúdia v Tuskegee sa stala jedným z najhorších príkladov rasizmu a zneužívania menšín v histórii Spojených štátov a jej následky sú doteraz citeľné.
V minulosti sa na liečbu syfilisu používali prvky ako arzén alebo ortuť, ktoré boli buď len mierne účinné alebo toxické pre ľudský organizmus. Túto liečbu aplikovali aj na ľudí zapojených v štúdii. Niektorí pacienti boli však neliečení a sčasti preto, že neliečený syfilis môže viesť k poškodeniu orgánov, slepote, paralýze, duševným poruchám a smrti. Tento výskum je považovaný za jeden z najkrutejších v Spojených štátoch.
Existoval liek, no ten pacientom nepodali
V roku 1947 sa objavil penicilín, a mohol byť použitý ako účinná liečba tejto pohlavnej choroby, no aj keď bol k dispozícii, pacientom nakazeným syfilisom v rámci výskumu Tuskegee táto liečba nebola poskytnutá. Výskumníci mužom formu liečby penicilínom zatajili alebo im podali placebo. V tom čase bola rasová diskriminácia v Spojených štátoch výrazným problémom a afroamerickí muži boli vnímaní ako menejcenní. Počas štúdie Tuskegee ich lekári vnímali ako pokusné zvieratá a zaujímali sa len o dlhodobé prejavy neliečeného syfilisu.
V polovici 60. rokov sa Peter Buxtun, zamestnanec Služby verejného zdravotníctva Spojených štátov, dozvedel o nehumánnej štúdii Tuskegee. Napísal niekoľko oficiálnych sťažností vláde, ale bez úspechu. Až v roku 1972 predal dokumenty týkajúce sa štúdie novinárovi, ktorý ich zverejnil. Vtedy sa ukázalo, že afroamerickí dobrovoľníci v štúdii nemali ani najmenšiu predstavu o tom, že účasťou v štúdii riskujú svoje životy a šírenie choroby prostredníctvom sexuálneho styku.
Len štyri mesiace po zverejnení štúdie boli neetické a kruté testy ukončené. Došlo k žalobe v mene mužov zapojených do štúdie a ich rodín proti Službe verejného zdravotníctva. Úrad zaplatil 10 miliónov dolárov a vytvoril program na pomoc účastníkom štúdie a ich rodinám. Z 600 účastníkov štúdie zomrelo 100 na pokročilé štádium syfilisu a ďalší na iné choroby, pri ktorých bol syfilis komplikujúcim faktorom. Posledný preživší účastník štúdie Tuskegee zomrel v roku 2004.
