Ľudia si často spájajú múmie so starovekým Egyptom, no mumifikáciu praktizuje viacero kultúr po celom svete. Anga, kmeň Aseki z regiónu Papuy Novej Guiney, je jedným z príkladov. Múmie tohto kmeňa však nie sú umiestňované v obväzoch do hrobiek. Sú voľne ponechávané vysoko nad útesom, často s výhľadom na dedinu, kde predtým žili.
Jedným z najdôležitejších procesov pri mumifikácii je odstránenie všetkej vlhkosti z mŕtveho tela. Voda totiž podporuje rozklad a rozložené telo už nie je možné konzervovať. Pretože soľ a zmes korenín majú veľmi dobré dehydratačné účinky, na vysušenie tiel pokrývali starovekí Egypťania mŕtve telá práve touto miešaninou. Kmeň Anga mal však svoj vlastný špecifický spôsob. Telá zahrievali nad ohňom.
Proces začal krájaním kolien, lakťov, nôh a ostatných kĺbov. Do výrezov a žalúdka boli nasledovne vložené duté bambusové tyče, aby sa vyprázdnil ich obsah. Telá boli potom údené viac ako mesiac, kým cez bambusové tyče a početné rezné rany po celom tele nevykvapkali všetky telové tekutiny. Tie však neboli odpadom, ba naopak, boli zhromažďované dedinčanmi, ktorí si ich masírovali do pokožky. Verili, že sa tak na nich prenesie sila zosnulého.
Keď bolo telo vysušené a vyúdené, pokryli ho okrom, ílovitou pôdou, ktorá slúžila ako forma oxidu železa. Tá mala chrániť mumifikáciu pred vonkajšími vplyvmi. Tento proces fungoval neuveriteľne dobre aj v Papuy Novej Guiney, kde je vlhké podnebie a kde je rozklad mŕtvoly zväčša urýchlený.
Mumifikácii bol koniec v roku 1949, keď sa v Aseki usídlili misionári. Dedinčania chránia svoju pamiatku a múmie sú starostlivo konzervované. Pravidelne sa vykonávajú reštaurátorské práce. Aby sa predišlo k odštiepeniu a pádu nestabilných častí tiel, sú pridávané rôzne opory, kde ako lepilo slúži zahriata miazga z okolitých stromov. Tento typ mumifikácie bol praktizovaný aj na Filipínach v meste Kabayan. Sú známe ako „kabayansé múmie“ alebo „ohňové múmie“.
