Dôkazov o neľudskom zaobchádzaní s duševne chorými v priebehu histórie je veľa. Napríklad staroveký grécky lekár Claudius Galen veril, že takmer všetky choroby majú pôvod v nerovnováhe látok v tele. V roku 1600 anglický lekár Thomas Willis nadviazal na tento prístup k duševným poruchám a tvrdil, že za duševnými poruchami je nerovnovážny vnútorný biochemický vzťah. Predpokladalo sa, že krvácanie či zvracanie pomáhajú napraviť tieto nerovnováhy a pomáhajú tak liečiť fyzické a duševné choroby.
V 18. storočí niektorí lekári verili, že duševné choroby sú morálnym problémom, ktorý možno liečiť humánnou starostlivosťou a vštepovaním morálnej disciplíny. Stratégie zahŕňali najmä hospitalizáciu, izoláciu a diskusiu o nesprávnych presvedčeniach jednotlivca. Práve na tomto morálnom prístupe k pacientovi stoja základy dnešnej modernej psychologickej a psychiatrickej liečby, uvádza portál everydayhealth.com.
Kóma či diery v hlave mali byť cestou k uzdraveniu pacientov so psychickými poruchami
Zámerné privodenie kómy s nízkou hladinou cukru v krvi si získalo pozornosť v 30. rokoch 20. storočia. Mal to byť účinný nástroj na liečbu duševných chorôb, pretože sa verilo, že prudké zmeny v hladine inzulínu menia elektroinštaláciu v mozgu. Táto liečba trvala niekoľko ďalších desaťročí, pričom mnohí praktizujúci lekári prisahali na údajné zlepšenie duševného stavu u pacientov, ktorí túto liečbu absolvovali. Komatózny stav pacienta trval jednu až štyri hodiny. Táto liečba sa počas 60. rokov minulého storočia našťastie z praxe vytratila.
O niečo radikálnejšou terapiou bola trepanácia, ktorá zahŕňala otvorenie diery v lebke pomocou vývrtu. Podľa niektorých odhadov sa táto liečba začala už pred 7 000 rokmi, no neevidujeme žiadne dôkazy o existencii akejkoľvek diagnostickej príručky. Odborníci sa domnievajú, že tento postup na odstránenie malej časti lebky mohol byť zameraný na zmiernenie bolestí hlavy, duševných chorôb alebo démonického posadnutia.
Lobotómia mozgu ako nástroj liečby psychických porúch nám dnes naháňa mráz po chrbte. V minulosti však bola bežnou praxou
Len málo lekárskych postupov v histórii vyvolalo toľko kontroverzií ako lobotómia. V polovici 20. storočia sa v Spojených štátoch vykonali desiatky tisíc lobotómií, ktoré často viedli k zničujúcim výsledkom. Tieto chirurgické zákroky boli považované za experimentálne aj na vrchole ich popularity. Hoci niektorí ľudia zaznamenali zlepšenie svojho stavu, mnohí iní mali vedľajšie účinky, alebo dokonca zomreli, píše healthline.com.
Lobotómia alebo aj leukotómia je typ psychochirurgie, ktorý sa používal na liečbu stavov duševného zdravia. Napraviť mala poruchy nálady či schizofréniu. Pomocou psychochirurgie sa fyzicky odstránila alebo pozmenila časť mozgu. Pri lobotómii sa oddelili tkanivá v oblasti prefrontálneho kortexu a to jedným z dvoch základných spôsobov. Pomocou frontálnej lobotómie chirurg vyvŕtal dieru do každej strany lebky a prerezal mozgové tkanivo pomocou nástroja pripomínajúceho sekáčik na ľad, nazývaný leukotóm. Vykonaním transorbitálnej lobotómie zas chirurg vložil leukotóm cez očnú jamku a prenikol ním cez tenkú vrstvu kosti, aby sa tak dostal do mozgu.
Jedným snáď z najsledovanejších prípadov neúspešnej lobotómie bol prípad Rosemary Kennedyovej, ktorá bola mladšou sestrou Johna F. Kennedyho. V roku 1941 podstúpila lobotómiu s cieľom liečby záchvatov a extrémnych zmien nálad. Výsledkom bola strata schopnosti chodiť alebo rozprávať. Jej osobnosť sa natrvalo zmenila a zostala telesne postihnutá. K ďalším prejavom neúspešnej lobotómie u pacientov patrili záchvaty, strata kontroly močového mechúra alebo čriev, infekcie mozgu či zmeny osobnosti.
