Smrť je témou, ktorá je v našej spoločnosti tabu. Každý vie, že tu má obmedzený čas, no len málokto si to pripúšťa a to hlavne v mladom veku. Nedávno sme sa venovali téme, či je smrť v spánku bolestivou. Alebo sme sa venovali téme, čo sa deje s ľudským telom potom, ako zomrieme.
Dnes sa pozrieme na ďalšiu zaujímavú tému, ktorou je vôňa (alebo pach?) smrti, ako vplýva na ľudské správanie. Poďme sa na túto tému pozrieť spolu s webom iflscience.com, ktorý sa pozrel na štúdiu „The smell of death: evidence that putrescine elicits threat management mechanisms.
Krátko po tom, ako zomrieme, začínajú v našom tele procesy. Hovoríme doslova o minútach, kedy sa začne naše telo postupne rozkladať.
Po tom, ako opustíme tento svet, tak naše telo začne uvoľňovať látku putrescín. Ide o látku, ktorá vzniká hlavne pri rozklade bielkovín v organizmoch, keď baktérie rozkladajú aminokyseliny v mŕtvom tkanive. Inými slovami, ide o zápach hnijúceho mäsa. Práve na túto látku sa sústredili vedci, či predstavuje pre nás akýsi „signál hrozby“, ktorý u ľudí vyvoláva obranné a únikové správanie. Túto hypotézu testovali meraním reakcií ľudí na vedomé a nevedomé vystavenie sa putrescínu.
Správa sa človek inak, keď je vystavení pachu smrti?
Výskumníci, aby našli odpoveď na otázku vyššie, tak urobili štyri experimenty.
Pri prvom testoval účinok k putrescínu na bdelosť. V tomto prípade účastníkov experimentu rozdelili do náhodných skupín, pričom boli vystavení vatovým tampónom obsahujúcim putrescín, amoniak alebo vodu. Hodinu na to boli požiadaní, aby čo najrýchlejšie klikali na červenú bodku v počítači. Zámerom bolo otestovať rýchlosť reakcií.
Pri druhom experimente výskumníci skúmali, či mal putrescín vplyv na únikové správanie. Účastníci experimentu boli vystavení rovnakým pachom ako v prvom experimente. Potom boli požiadaní, aby opustili priestor na vzdialenosť 80 metrov, aby zistili, ako sa mení čas.
Tretí experiment meral aj únik. Po vystavení jednej zo zlúčenín museli účastníci doplniť slová (napr. „b_anka“, kde mali doplniť „banka“ a podobne) a potom prejsť 60 metrov, aby zistili, ako dlho im to trvalo.
Štvrtý a posledný experiment chcel pochopiť vplyv „vône smrti“ na obranné správanie, aj keď ho nebolo možné cítiť. Na to boli účastníci nevedomky vystavení pôsobeniu putrescínu alebo amoniaku a museli si prečítať esej od autora kritizujúceho západné hodnoty. Potom museli povedať, čo našli. Zámerom bolo pochopiť, ako rýchlo povedali o svojich pocitoch, aby unikli úlohe.
Ako sa zmenilo správanie ľudí, ktorí boli vystavení pachu smrti?
Prejdime teraz k tomu, na čo prišli výskumníci. Podarilo sa im odhaliť, že ľudia, ktorí boli vystavení putrescínu, boli viac ostražití a to aj vtedy, keď nevedeli, že boli vystavení tejto látke. Ľudia zároveň mali tendenciu rýchlejšie kráčať v únikových experimentoch a vykazovali viac nepriateľského a obranného správania ako tí v iných podmienkach.
Výskumníci sa domnievajú, že táto zmena správania môže byť výsledkom prispôsobenia sa chemickému signálu, ktorý nás upozorňuje na nebezpečné situácie.
