Keď cestovateľ časopisu National Geographic Andrés Ruzo vyrastal v peruánskej Lime, jeho dedko mu rozprával divoké príbehy o španielskych dobyvateľoch, mestách plných zlata a riekach v Amazónii, ktoré sú tak horúce, že by človeka uvarili zaživa.
Španielski dobyvatelia, ktorí vtedy zabili posledného inkského vládcu, odišli do pralesa Amazónie, aby hľadali zlato. Keď sa vrátili, hovorili o svojich desivých zážitkoch s otrávenou vodou, hadmi, ktorí dokázali zjesť človeka, a riekou, ktorá sa odparuje.
Ako študent zaoberajúci sa geotermálnou energiou si Andrés na rozprávanie dedka spomenul a rozhodol sa preskúmať, čo je na starých príbehoch pravdy. Pýtal sa kolegov na univerzitách, vlády, odborníkov z ropných a baníckych spoločností, ale všetci mu tvrdili, že je to nezmysel. Len jeho teta mu povedala, že tam raz bola. A tiež ho tam neskôr doviedla.
img: boilingriver.org
Iste, ako geotermálny vedec vedel, že „rieky varu“ existujú, ale sú vždy v blízkosti aktívnej sopky, pretože k ohrevu takého množstva vody potrebujete obrovské množstvo energie. Táto rieka však pramení viac ako 640 kilometrov od najbližšieho aktívneho vulkánu. Ide o jedinú známu nevulkanickú rieku na planéte.
„V čase, keď sa zdá, že je všetko zmapované, zmerané a zrozumiteľné, sa objaví rieka, ktorá spochybňuje to, čo si myslíme, že vieme. Stále ešte existujú veľké tajomstvá, ktoré čakajú na objavenie, “ píše Ruzo vo svojej novej knihe: Dobrodružstvá a objavy v Amazónii.
Skoro uvarený za živa
Posvätná rieka tečie pozdĺž lesa Mayantuyacu a je strážená šamanom. Ten dal Andrésovi povolenie tok študovať. „Použi svoje nohy miesto očí. Nemôžeš vidieť teplo, ale môžeš ho cítiť, keď na neho stupíš, “ povedal mu šaman, a tak mal na sebe celý čas sandále. Podľa neho je ľudskému telu nepríjemná teplota už okolo 47 stupňov, ale rieka má teplotu v rozmedzí 49 až 91 stupňov Celzia. Keby do nej spadlo niečo živé, skončilo by to obarením, alebo smrťou.
„Došiel som k úseku, kde bolo tak horúce bahno, že som preskakoval z jednej malej skalky na druhú, aby som sa dostal k vode a mohol nabrať vzorku. Vánok mi vháňal horúcu paru do očí, čo ma nútilo k žmúreniu. Teplé vzorky ma hriali v batohu na chrbte. Počul som hrom, potom začalo pršať. Biela záclona pary sa rýchlo šírila od vody, spôsobil ju teplotný rozdiel medzi studeným dažďom a horúcou vodou. Bolo tak „bielo“, že som nemohol nájsť cestu preč, „spomína vedec.
Stál v lejaku, na kameni o veľkosti listu papiera, uprostred rýchlo tečúcej rieky, ktorá mala v tom mieste 82° C a bola rovnako široká ako dvojprúdovej cesta. Keby do vody spadol, mal by pri týchto teplotách za sekundu popáleniny tretieho stupňa. Okolo plávalo mnoho zvierat, ktoré sa varilo zaživa. „Keď som stál na kameni, chcel som, aby o mňa žena nemala strach. Cez dážď by ma ale nepočula kričať, a tak som pískol, ako najsilnejšie som mohol, a ona zahvízdala späť. Po 15 minútach prestalo pršať a hmla zmizla. Normálne by bol lejak bezvýznamný, ale na tomto mieste spôsobil, že som bol len krok od uvarenia za živa, „vybavuje si Ruzo.
img: boilingriver.org
Vedec počas svojho skúmania videl mnoho druhov zvierat, ktoré do nej spadli. Vraj bolo šokujúce vidieť, ako ten proces prebieha. „Prvá vec, ktorá sa uvarila, boli oči. Išlo to veľmi rýchlo a oči sa zmenili na mliečne biele. Zvieratá sa snažili vyplávať, ale mäso sa im varilo na kostiach. Takže strácali silu, klesali nižšie a nižšie, až nakoniec sa im horúca voda dostala do papule a začala ich variť aj zvnútra, „.
Unikátny geotermálnej jav
Tok je dlhý 6,5 kilometra, široký 25 metrov a v niektorých miestach hlboký 6 metrov. „Jej staroveké meno Shanaya-timpishka sa voľne prekladá ako Uvarený horúčavou zo slnka,“ píše Ruzo v National Geographic.
Miestny vždy o tomto mieste vedeli, vedec ho rozhodne neobjavil. „Horúca rieka je súčasťou ich každodenného života. Pijú jej vodu, varia s ňou, čistia, miešajú z nej lieky, dokonca sa naučili využívať horúcu paru, “ vysvetľuje cestovateľ. Napriek tomu tento prírodný zázrak zostal vo svete relatívne bez povšimnutia, a to aj u vedcov. Ale Ruzo sa na miesto vracia a už od prvej návštevy v roku 2011 sa snaží pochopiť, prečo je rieka tak horúca. Vraj ide o výsledok veľkého hydrotermálneho systému. „Voda by mohla pochádzať zo vzdialených ľadovcov v Andách, odkiaľ presakuje hlboko do Zeme, kde sa ohreje, a znova vyviera. Je to úžasný geologický jav, “ vysvetľuje vedec. Podľa inej teórie ide o prívalovú vodu, ktorá steká do vnútra zeme poréznymi sedimentárními horninami. Tam sa ohreje teplom Zeme a následne puklinou vyteká zase von.
Vo svojej knihe tiež zmieňuje objav skôr nezdokumentovaných mikroorganizmov, ktorí žijú pri teplotách, ktoré iné zvieratá zabíjajú. Skúmanie týchto organizmov môže prispieť k pochopeniu toho, ako vznikol život na Zemi.
Svoj objav najprv uchoval v tajnosti, vydržalo to päť rokov a počas tej doby rieku skúmal, aby o nej verejnosti mohol naraz povedať čo najviac. Doteraz však rieka nie je chránená a Ruzo počas výskumu musel bojovať s rôznymi protichodnými záujmami – miestnymi šamanmi, nelegálnym chovom dobytka, ťažiarmi dreva i s ropnými spoločnosťami. Na jej ochranu a ochranu okolitej džungle založil neziskovú organizáciu boilingriver.org a pokračuje v jej skúmaní.
