Projekt „Racing Our Steps“ zobrazuje Fukušimu ako ešte nikdy predtým. 4 roky ťažkej, takmer detektívnej práce priviedli dvoch francúzskych fotografov k mnohým ľudským príbehom. Carlos Ayesta a Guillaume Bression sa s požiadavkou návratu na staré známe miesta obrátili na niekoľkých z 80 000 utečencov, nútených opustiť oblasť po havárii.
„Požiadali sme bývalých obyvateľov Fukušimy, aby sa k nám pridali a otvorili dvere k týmto obyčajným, no v súčasnosti nepriateľským miestam.“
„Keď sme ich postavili pred kameru, chceli sme, aby sa tvárili úplne normálne, ako keby sa nič nestalo. Myšlienka za týmito takmer surrealistickými fotografiami bola skombinovať všedné s nezvyčajným.“
Midori Ito je v opustenom supermarkete. Od katastrofy sa tu nič nezmenilo. Dokonca si môžete prečítať slová „čerstvé produkty“ v japončine. Hneď po katastrofe bola Midori Ito evakuovaná do oblasti Minami Aizu, kvôli zdravotnému riziku rádioaktivity. Nakoniec sa vrátila do mesta Koriyama, 60 kilometrov od elektrárne, žiť so svojimi deťmi.
Rieko Matsumotoest je v práčovni. Pracuje ako odborníčka a poradkyňa na výživu. „V deň zemetrasenia som pracovala s filipínskou klientkou, ktora tu bola po prvýkrát. Zem sa začala triasť práve vtedy, keď som chcela zmerať časti jej tela. Do tej chvíle sa so mnou rozprávala po japonsky, akonáhle to udrelo, začala kričať po anglicky.“
Kanoko Sato je v telocvični školy v oblasti Ukedo. Telocvičňa je nedotknutá a zničená kvôli tsunami. „Ak by nebolo tohto projektu, nikdy by som nevidela túto zakázanú zónu na vlastné oči. Aj keď žijem v Koriyame, čo je celkom blízko, až doteraz som nevedela ako veľmi bolo toto miesto zničené.“
Shigeko Watanabe viedla malú tlačiarensku spoločnosť v centre zasiahnutého Namie. Už nikdy ju neobnoví. „Osobne si myslím, že dekontaminácia je bezvýznamná, pretože nikto sa sem už aj tak nevráti. Len muži hovoria, že sa vrátia, no my, ženy, sme silnejšie než oni a dokážeme čeliť pravde. Vláda na nás nalieha, aby sme sa pripravili na návrat, no pre mňa bude mesto Namie aj naďalej zničené.“
Katsuyuki Yashima sedí vo svojej dielni. V čase nehody on a jeho žena zamestnávali 15 ľudí. Jeho firma sa už neotvorí. Aj keby sa mesto znovu sprístupnilo, nemyslí si, že sa on a jeho žena vrátia. „Nevrátim sa späť, pretože nemôžem obnoviť svoj obchod. O 10 rokov bude Namie mestom duchov. Podľa prieskumu sa chce vrátiť len 20% ľudí. Po rokoch si ľudia vybudujú svoje životy inde a napokon sa nikto nevráti.“ Katsuyuki Yushima žije v meste Iwaki, kde je stupeň rádioaktivity veľmi nízky.
Yasushi Ishizuka je v herni v meste Tomioka. Budova bola ťažko zasiahnutá zemetrasením a od katastrofy je opustená.
Setsuro Ito je veterinár. Stará sa o zvieratá, konkrétne o kravy, žijúce v zakázanej zóne. Tu sedí pri bare. Ako 30 ročný opustil Japonsko a žil v Brazílii, no po 11. marci sa rozhodol vrátiť do svojej krajiny a pomôcť farmárom vo vylúčenej zóne, ktorí sa rozhodli nepozabíjať svoj dobytok. Žije vo Fukušime.
Kazuhiro Onuki je vo svojom starom dome v Tomioke. Pred nehodou viedol kníhkupectvo a taktiež obchod s keramikou. Po nehode ho niekoľkokrát vykradli a všetky hodnotné kusy zmizli. Táto izba zachytáva atmosféru jeho opusteného domu. Kazuhiro Onuki bol evakuovaný so svojou ženou a dcérou do oblasti Tokia. Pravidelne sa zúčastňuje konferencií, kde je pozvaný hovoriť o jeho skúsenosti s nukleárnou katastrofou. Aj keď občas príde upratať svoj dom, žiť sa sem už nevráti.
Hidemasa a Michiko Otaki sú v ich starom kaderníctve v Tomioke. Mesto bolo tvrdo zasiahnuté tsunami a následne po katastrofe evakuované. Ona takto pracovala 40 rokov. „Práve som dostrihala keď zasiahlo zemetrasenie. Po nehode sme sa presúvali z úkrytu do úkrytu a začala som strihať vlasy ostatným utečencom. Raz som sa rozprávala s jednou ženou a povedala mi, že 40 kilometrov od elektrárne je voľný dom. To je miesto, kde žijem už viac ako 2 roky.“
Emotívne fotografie bývalých obyvateľov Fukušimy hovoria samé za seba.