Pamätáte sa na seriál Nezvestní? Lietadlo havaruje na opustenom ostrove a následne sledujeme osud približne 40-tich preživších. 13. októbra 1972 sa niečo podobné stalo uruguajskému rugbyovému tímu, len o čosi reálnejšie a nebol to opustený ostrov, ale pohorie Andy.
Roberto Canessa, autor knihy I had to survive, mal vtedy len 19 rokov. Bol študentom medicíny, keď so svojím tímom, na ceste na zápas do Čile, havaroval v Andách.
„Bolo to veľmi náhle,“ opisuje Roberto situáciu. Keď im pilot oznámil, že letia do turbelencií, celý tím to zobral hrdinsky a začali si pohadzovať rugbyovú loptu a spievať. Až o pár sekúnd neskôr jeden z cestujúcich zahliadol z okna, že letia príliš nízko. Podla niektorých, pilot urobil chybu, keď začal klesať do Santiaga, kým boli ešte vysoko v Andách. Lietadlo narazilo do svahu. Takmer z každého sedadla bolo počuť modlitby a výkriky. Samotný Roberto dostal silný úder do hlavy potom, ako ho hodilo dopredu. „Som slepý,“ kričal ďalší. Keď pohol hlavou, bolo vidieť časť jeho mozgu a kus kovu zapichnutého v bruchu.
img:www.natunsomoy.com
Na otázku, čo pomohlo Robertovi prežiť, odpovedal, že mal šťastie. Nebol vážne zranený a bol príliš aktívny. To, že mohol chodiť, ho zvýhodňovalo pred inými spoluhráčmi. Bol si toho vedomý a vedel, že to musí využiť. Pretože bol študent medicíny staral sa o zranených. Z celkového počtu 45 ľudí v lietadle, prežilo náraz len 27. Neboli to však konečné čísla.
img:i.ytimg.com
Počas nečakaného pobytu v horách museli prekonať mnohé prekážky. Zima, smäd, hlad, lavína. Kože zo sedadiel slúžili ako deky. Slnečné okuliare vyrobili z plastových obrazoviek z kabíny pilota. Topenie snehu s použitím hliníkového plechu zo zadnej časti sedadla, ako zdroj vody. V noci rugbyové lopty slúžili ako provizórna toaleta, pretože močenie vonku by znamenalo smrť zamrznutím. A zdroj bielkovín a tuku ? Ľudské telo. Roberto nazýva tento čin ako antropofágiu, ľudožrútstvo. Odmieta slovo kanibalizmus, pretože nikoho nezabili. Všetci boli rímskokatolíci a kvôli svojej viere mali spočiatku problém. Posledný, kto sa odhodlal jesť mäso bola žena. Liliana Methol. Bola vtedy jedinou ženou spomedzi živých. K tomuto činu ju presvedčil manžel. Ale rozhodnutie vykonať to, je jedna vec. Mozog človeka v extrémnych podmienkach vie prijať rôzne fakty, ktoré „prispievajú“ k prežitiu. Ale vykonať to, otvoriť ústa bola, podľa Roberta, vec druhá.
„Mám pocit, že som zdieľal kus mojich priateľov nielen materiálne, ale duchovne, pretože ich vôľa prežiť bola odovzdaná nám prostredníctvom svojho tela.“
img:images.fineartamerica.com
Na 17. deň, v nedeľu 29. októbra sa spustila lavína. Počuť pohyb hory bolo oveľa viac frustrujúce ako jedenie mäsa. To, že mohli byť pochovaní pod snehom bolo desivé. Jeden z najhorších zážitkov na najhoršej ceste v ich živote si vyžiadal 8 obetí. Medzi nimi bola aj Liliana.
img:ermagazin.com
Nando Parrado a Roberto Canessa boli dvaja muži z preživších, ktorí podstúpili záchrannú akciu a zostúpili do nižších častí aby nakoniec našli pomoc. Ako schádzali dolu, lietadlo a ich kamaráti sa im strácali a oni pochopili, že v tej bielej mase snehu sú „neviditeľní“. Vtedy ešte nevedeli, že pátracie misie po nich prebiehajú v plnom prúde a že im aj niekoľkokrát preleteli ponad hlavy. Nando a Roberto boli na svoju misiu provizórne vybavení. Ich vychudnuté telá im dovolili obliecť viac vrstiev oblečenia. Vankúše ako snehule a ponožky ako balíčky s nakrájaným ľudským mäsom. Viditeľnosť takmer nulová, ale pád do priepasti bol pre týchto dvoch odvážlivcov prijateľnejší ako pomalá smrť zamrznutím.
img:www.recreoviral.com
„Na miesto, z ktorého sme si mohli dôkladne obzrieť okolie, sme sa dostali až na tretí deň. Nando tam bol prvý. Na otázku, čo vidí, mi neodpovedal. Len ticho hľadel do diaľky. Keď som vyliezol k nemu, pochopil som, prečo. Pred nami ležala nekonečná krajina tvorená gigantickými vrcholkami horských masívov. Pomyslel som si: ´Sme mŕtvi.´ Bol som absolútne zúfalý.“
Počas cesty mal Roberto niekoľkokrát pocit, že počuje lietadlo. Nando však nie. Deň pre nich končil o 16.00. Siedmy deň putovania sa to ale zmenilo. Na hodinkách už bolo 16:15 a ešte stále svetlo. Bol to pre ních znak, že už sú pomaly z hory von. To im dodalo nádej i keď telo pomaly chradlo. Koža naberala zelenkastú farbu a prsty začali černieť.
Jeden zo zlomových okamihov bol, keď Roberto stretol na ich ceste jaštericu. Civilizácia sa začala objavovať vo svojich najprimitívnejších formách. A tie sa začali množiť. Podkova, hrdzavá plechovka, rieka, zhluk stromov a dve kravy. Počas debaty o tom ako jednu z nich zabijú, zbadal Roberto na druhej strane rieky siluetu muža sediaceho na koni. Dlho trvalo kým počul ich krik cez šum rieky. Napokon sa dostal bližšie a oni počuli jasne jeho odpoveď na ich volanie. „Zajtra!“ Na druhý deň sa vrátil s perom a ceruzkou. Priviazal to ku skale a hodil im cez rieku. Na jeho otázku, čo chcú, mu Nando naškriabal na papier situáciu v ktorej sa ocitli.
Pri ich rozprave sa stretli s neveriacimi pohľadmi policajtov, ale bolo potrebné konať. Zoslabnutý Roberto nemohol podstúpiť záchrannú misiu ostatných 14 spoluhráčov. V prvý deň priviezli len 6 ľudí kvôli zlému počasiu. Druhý deň aj ostatných 8. Prežili všetci tí, ktorých Nando a Roberto zanechali v horách, a pre ktorých podstúpili riziko aby našli záchranu. Bolo to 23. decembera 1972. 72 dní od nehody.
img:miracle-in-the-andes.blog.is
Roberto Canessa
img:i.dailymail.co.uk
img:i.dailymail.co.uk
