Rímska ríša bola najväčším impériom, aké kedy v Európe existovalo. Dnes vieme, že k rozpadu tejto ríše prispela kombinácia viacerých faktorov. No aj napriek tomu, dodnes lemujú viaceré regióny stavby z toho obdobia. Pri pohľade na kvalitu dnešných stavieb a súčasnú infraštruktúru, Rimania boli o krok pred nami. Ako je to ale možné? Na túto otázku priniesli odpoveď vedci z MIT (via Vosveteit.sk).
Rímski stavitelia, rovnako ako my, využívali na stavbu budov a infraštruktúry betón, no ten v porovnaní s tým súčasným, je výrazne odolnejší. Výskumníci sa preto bližšie pozreli na to, čo robí rímsky betón tak výnimočný.
Použitím tohto materiálu postavili nesmierne pevné štruktúry, ako je napríklad Panteón, ktorý je doteraz nedotknutý. Medzi ďalšie významné stavby patrili rímske akvadukty, ktoré dnes ešte stále dodávajú vodu do Ríma.
Výskumníci sa preto rozhodli preskúmať tajomstvo tohto špeciálneho stavebného materiálu. Zameriavali sa na štruktúry, ktoré prežili dve tisícročia extrémne náročných podmienok a stále sa držia vcelku. Tieto štruktúry zahŕňali prístavy, kanalizácie a vlnolamy v oblastiach s častými zemetraseniami.
Kľúčom je starobylý recept na betón
Výskumníkom sa podarilo odhaliť starobylý recept na betón, ktorý má špecifické vlastnosti, ktoré mu umožňujú samoregeneráciu. Dlhú dobu sa predpokladalo, že mimoriadna odolnosť týchto stavieb bola výsledkom pridania sopečného popola, ktorý sa získaval z oblasti Pozzuoli a bol distribuovaný do celej Rímskej ríše. Tento špecifický druh popola bol prakticky používaný vo všetkých rímskych stavbách a stavitelia ho považovali za kľúčovú zložku betónu.
Avšak autori novej štúdie sa zamerali na dôkladnejšie preskúmanie materiálu a objavili aj stopy jemného svetlého materiálu. Tento materiál pochádza z vápna a je ďalšou dôležitou zložkou rímskeho betónu.
Dlhú dobu bola existencia týchto zvláštnych prvkov známa, ale vedci predpokladali, že boli len náhodným vedľajším produktom. Nová štúdia však formuluje teóriu, že vápno dodáva betónu schopnosť samoregenerácie.
Ak sa Rimania skutočne spoliehali na vápno, predpokladá sa, že ho najprv zmiešali s vodou, čo vytvorilo reaktívny materiál s pastovou konzistenciou. Tento proces však nevytrvá štruktúry známe ako vápenné klasty v betóne. Výskumníci sa preto domnievajú, že Rimania pri miešaní betónu používali nehasené vápno, ešte reaktívnejšiu formu tohto materiálu.
Tam proces spracovania betónu ale ešte nekončí
Spektroskopická analýza preukázala, že pozorované štruktúry vznikali pri extrémne vysokých teplotách, charakteristických pre exotermickú reakciu, ktorá vzniká pri použití nehaseného vápna. Tento proces podľa autorov štúdie viedol k vytvoreniu mimoriadne odolného betónu.
Na overenie tejto teórie vytvorili vedci dva druhy betónu – jeden podľa starodávnej receptúry a druhý pomocou moderných metód. Následne úmyselne poškodili oba betóny a zaliali ich vodou. Do dvoch týždňov sa rímsky betón úplne zahojil. Výskumníci momentálne pracujú na spôsoboch, ako tento betónový materiál priniesť späť na trh.
