Spomedzi všetkých ľudí na planéte sa nájdu aj takí, ktorí trpia rôznymi závažnými poruchami osobnosti. Pre väčšinu ľudí je konanie vrahov či dokonca sériových vrahov nepochopiteľné a zvrátené. Bohužiaľ aj takí sa v spoločnosti nájdu a úlohou odborníkov je porozumieť ich zmýšľaniu, aby sa tak vedelo zabrániť prípadným ďalším násilným činom. Na prvý pohľad je mnoho sériových vrážd úplne bez zmyslu alebo motivácie zo strany zločinca, no v skutočnosti existuje veľká rôznorodosť potrieb a túžob sériových vrahov, ktoré ich vedú k takémuto konaniu.
„Sériovým vrahom je charakteristická nedostatočná empatia voči ostatným, spojená so zjavnou absenciou viny za ich činy. Mnohí môžu byť zároveň povrchne očarujúci, čo im umožňuje nalákať potenciálne obete.“
Azda ako najčastejšia motivácia, ktorú poznáme z kníh či filmov je skutočnosť, že väčšina sériových vrahov má zo zabitia veľké uspokojenie. To je práve to, čo ich odlišuje od vrahov, ktorí vykonajú zločin vraždy jednorázovo či neplánovane. Potešenie, ktoré získava sériový vrah z činu vraždy, je dôsledkom chronickej a zdrvujúcej potreby spáchať takýto skutok, píše portál psychologytoday.com. Odkiaľ sa však takáto zvrátená túžba berie?
Má ich konanie príčinu v nesprávnej výchove alebo nešťastnom detstve?
Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale mnohí sérioví vrahovia sú v skutočnosti neisté osobnosti, ktoré sú prinútené k vražde kvôli chorobnému strachu z odmietnutia. Tento strach v mnohých prípadoch vyplýva z toho, že ich matka opustila v ranom detstve. Ako príklady môžu slúžiť mnohí neslávne známi sérioví vrahovia ako David Berkowitz, Joel Rifkin či Ted Bundy. Týchto všetkých spája to, že ich matky opustili či sa ich vzdali, keď boli deti. Takisto týranie či zneužívanie v detstve vlastnou matkou môže mať za následok zrodenie takéhoto sériového vraha, akým bol napríklad Edmund Kemper, ktorý bol okrem iného aj nekrofilom.
Začínajúci sériový vrah, ktorý bol traumatizovaný ako dieťa, sa v dospelosti bude snažiť vyhnúť sa bolestivým vzťahom s inými ľuďmi. Bez ohľadu na to, ako by vzťah skončil, táto osoba vopred predpokladá neúspech a odsudzuje vzťah na zánik. Je pre neho hrozbou a snaží sa vynúť bolestivým okamihom a sklamaniam, aké zažil už v detstve. Zvlášť sa bude snažiť eliminovať vzťahy s tými, po ktorých túži. Takýto strach z odmietnutia môže prinútiť začínajúceho sériového akékoľvek dospieť k presvedčeniu, že odstránením predmetnej osoby, môže eliminovať pre neho desivú možnosť, že bude odmietnutý, ponížený či inak citovo zranený niekým, koho miluje. No strach z odmietnutia je iba jedna z mnohých motivácií. Každý je individuálna osobnosť a platí to aj pre sériových vrahov.
Čo na to hovorí neuroveda?
Jedným z vysvetlením je, že sérioví vrahovia sú jednotlivci, v ktorých koexistujú dve mysle – jedna racionálna, schopná úspešne sa orientovať v zložitosti prijateľného spoločenského správania, druhá je oveľa zlovestnejšia, schopná otrasných skutkov. No neuroveda hovorí, že existuje len málo dôkazov o tom, že sérioví vrahovia v skutočnom živote trpia disociatívnou poruchou identity (DID).
„Nedávna štúdia zobrazovania mozgu ukázala, že kriminálni psychopati mali zníženú konektivitu medzi oblasťou mozgu, ktorá spracováva negatívne podnety, a tými, ktoré vyvolávajú strašné reakcie.“, píše Oxford University.
Ako vysvetľuje portál univerzity, ak je toto prepojenie nedostatočné, tak spracovanie negatívnych stimulov sa nepremieta do žiadnych silne pociťovaných negatívnych emócií. To podľa zistení vedcov môže vysvetľovať, prečo sa páchatelia vrážd necítia vinní alebo smutní zo svojich skutkov. Podľa všetkého sérioví vrahovia majú okrem iného zvýšený aj emocionálny impulz, ktorý vedie k nutkaniu ublížiť a zabiť. Vedci rovnako hovoria, že sériovým vrahom tiež chýba zmysel pre sociálne svedomie. Prostredníctvom našich rodičov, súrodencov, učiteľov, rovesníkov a iných jednotlivcov, ktorí nás ovplyvňujú, keď vyrastáme, sa učíme rozlišovať medzi dobrom a zlom. Práve to nám bráni zapojiť sa do antisociálneho správania.
Chýba im schopnosť vnímať emocionálne reakcie, ktoré nám u iných ľudí umožňujú identifikovať bolesť a utrpenie iných ľudí a vcítiť sa do tohto utrpenia.
No portál v závere píše, že sme ešte ďaleko od toho, aby sme zistili, čo exaktne vedie k tomu, že človek sa zmení v masového vraha, hoci máme indikátory, ktoré to naznačujú. Univerzita ako príklad uvádza deti a mladistvých, ktorí si prešli rôznymi traumami, no len časť z nich sa stala neskôr nebezpečenstvom pre svoje okolie.
