V Thajsku sa nachádzajú deti, ktoré vidia pod vodou tak jasne ako niektoré živočíchy. Zúčastnili sa experimentu Anny Gislen, ktorá zistila, že ich zrak sa jednoducho prispôsobil morskému prostrediu. Táto ich výnimočnosť už, bohužiaľ, v súčasnej dobe zaniká.
„Keď prišiel príliv tieto deti začali plávať, no nie tak ako som to videla predtým, boli oveľa viac pod vodou a oči mali doširoka otvorené, boli ako malé delfíny.“
Na súostroví Andamanského mora a pozdĺž západného pobrežia Thajska žijú ľudia malého kmeňa Moken, známi taktiež ako morskí nomádi. Ich deti trávia väčšinu času v mori. Sú na to unikátnym spôsobom prispôsobení. Ukázalo sa, že s trochou snahy a praxe by tento ich jasný zrak mohol získať akýkoľvek mladý človek.
img: alamy.com
V roku 1999 Anna Gislen z Univerzity Lund vo Švédsku skúmala rôzne stránky zraku, vtedy jej kolegovia navrhli, že by ju mohli zaujímať nezvyčajné charakteristiky kmeňa Moken. „Sedela som v tmavom laboratóriu asi tri mesiace tak som si povedala áno, prečo nie, pôjdem radšej do Ázie,“ hovorí Gislen. Spolu s jej šesťročnou dcérou cestovali do Thajska a zaradili sa do mokenskej komunity, ktorá žije prevažne v domoch upevnených na koloch. Počas prílivu sa deti rozutekajú do vody a potápajú sa za potravou, „ich oči boli doširoka otvorené, chytali mušle a holotúrie úplne bez problémov.“
img: alamy.com
Pre výskum Gislen uskutočnila experiment, aby otestovala ako dobrý je zrak detí pod vodou. Deti sa tešili z toho, že sa môžu zapojiť, „mysleli si, že je to len zábavná hra.“ Museli sa potopiť pod vodu a umiestniť hlavu na panel, stadiaľ videli tabuľu ukazujúcu vertikálne alebo horizontálne línie. Po určitom čase sa vynorili na breh s informáciou, ktorým smerom viedli línie. Za každým potopením sa línie zužovali a úloha sa stávala čoraz ťažšou. Ukázalo sa, že mokenské deti dokázali vidieť dvakrát lepšie ako európske deti, ktoré vykonali tento experiment neskôr. Čo sa tu vlastne udialo? Svetlo dopadajúce na sietnicu sa láme a to nám umožňuje jasne vidieť. Sietnica sa nachádza v zadnej časti oka a skladá sa zo špeciálnych buniek, ktoré transformujú svetelné signály na elektrické a mozog ich tak interpretuje ako obrazy.
img: alamy.com
img: alamy.com
Keď je oko ponorené do vody strácame optickú lámavosť rohovky a práve preto sa obrazy stávajú rozmazanými. Mokenské deti sa tak museli určitým spôsobom prispôsobiť vode a to zmenilo ich zrak. Jednoduchý očný test dokázal, že deti Mokenov vidia rovnako dobre nad vodou ako deti Európanov. O zmenu zraku teda ide len pri potopení pod vodu. Gislen prišla na to, že dokážu svoje zreničky stiahnuť na maximálny možný limit u ľudí. „Keď sa potápate pod vodu všetko je tak rozmazané, že oko sa nesnaží ani prispôsobiť, nie je to normálny reflex, no mokenské deti dokážu urobiť oboje, dokážu zmenšiť svoje zreničky a zmeniť tvar ich šošovky, tulene a delfíny sa prispôsobujú podobne.“
img: alamy.com
Rovnakým spôsobom testovala aj dospelých. Tí však nepreukázali žiadne podvodné videnie alebo prispôsobenie, vysvetľuje to prečo dospelí vo väčšine prípadov lovia nad vodou s oštepmi. „Keď starneme naše šošovky sa stávajú menej flexibilnými, takže to vysvetľuje, že dospelí strácajú schopnosť prispôsobiť svoj zrak pod vodou.“
Anna Gislen sa neskôr snažila dokázať, že toto prispôsobenie zraku sa môže udiať u akéhokoľvek dieťaťa. Skupina detí z Európy na prázdninách v Thajsku a skupina zo Švédska sa neskôr zúčastnili tréningov, v ktorých sa potápali pod vodu a pokúšali sa zistiť smer línii na tabuli. Po 11 tréningoch počas jedného mesiaca obe skupiny dosiahli tú istú podvodnú ostrosť zraku ako deti z kmeňu Moken.
img: alamy.com
„Pri každom to bolo odlišné, no v istom bode sa ich zrak jednoducho zlepšil. Spýtala som sa ich či robili kvôli tomu niečo špeciálne a oni len odpovedali, že jednoducho teraz lepšie vidia.“
Všimla si tiež, že európske deti mali začervenané oči podráždené soľou vo vode. Mokenské deti tento problém vôbec nemali. V súčasnosti sa však podmienky zmenili. Gislen sa nedávno vrátila, aby opäť navštívila kmene. V roku 2004 tsunami vytvorila obrovské zemetrasenie, ktoré zničilo veľkú časť ich domova. Z toho dôvodu sa ich aj vláda pokúša presťahovať a zabezpečiť im lepšie podmienky. Znova testovala niektoré deti, hovorí však, že tie prvé, ktoré sa zúčastnili jej experimentu môžu byť poslednými s tak výborným zrakom pod vodou. „Už toľko času v mori netrávia, takže pochybujem o tom, že deti, ktoré v súčasnosti v kmeni vyrastajú majú tento výnimočný zrak.“
