V období slávneho rozkvetu Rímskej republiky a neskôr Rímskej ríše sa v obrovských arénach odohrávali epické súboje, ktoré divákov držali v napätí a rozdúchavali vášeň. Gladiátori, ozbrojení bojovníci, boli stredobodom tohto divadla krvi a adrenalínu, v ktorom sa stretávali v násilných konfrontáciách so svojimi rovesníkmi, divokými zvieratami a odsúdenými zločincami, píše Wikipedia.org.
Títo odvážni muži a v niektorých prípadoch aj ženy, sa do arén vydávali so zbraňami v ruke, pripravení riskovať nielen svoje životy, ale aj svoje právne a spoločenské postavenie. Niektorí z nich boli dobrovoľníci, vyberajúc si túto cestu, aby získali slávu a uznanie, hoci za cenu obrovského rizika. Vo väčšine prípadov však gladiátori pochádzali z radov otrokov, ktorí boli podrobení drsným bojom.
Táto zvláštna forma zábavy sa stala súčasťou rímskeho života v období, keď bola republika na vrchole svojej moci. Bez ohľadu na pôvod týchto bojovníkov, gladiátori prinášali divákom príklad rímskej bojovej etiky a odvahy. Ich súboje a umieranie boli nielen divácky atraktívne, ale často aj spôsobom, ako zdôrazniť hodnoty rímskej spoločnosti.
Hodnota gladiátorov sa odrážala nielen v aréne, ale aj mimo nej. Boli oslavovaní a zároveň sa stali predmetom populárnej kultúry. Ich odvaha, sila a odhodlanie súčasne symbolizovali cnosti rímskeho občana, no zároveň odrážali aj surovosť a bezohľadnosť tej doby.
Hoci len zriedka, no predsa sa v aréne objavili i ženy
História gladiátorských hier sa často zakladá na zmiešaných pôvodoch a teóriách. Prvé dôkazy o týchto súbojoch sa datujú do priebehu púnskych vojen v 3. storočí pred naším letopočtom. Postupne sa táto forma zábavy stala významným prvkom politického a spoločenského života v Rímskej ríši. Ich obľuba viedla k ich rozšíreniu a ku vzniku stále nákladnejších a grandióznejších hier.
Menej známe sú však ženské gladiátorky. Tieto tajomné bojovníčky sa stali exotickými symbolmi zábavy v rímskych arénach. Rovnako ako ich mužskí kolegovia, i gladiátorky sa stretávali v krvavých zápasoch proti sebe alebo dokonca proti divým zvieratám. Ich cieľom bolo potešiť hladné oči rímskeho publika na rôznych hrách a festivaloch. Aj gladiátorky používali podobné zbroje a výzbroj ako mužskí bojovníci, no s istými odlišnosťami. Ich odvaha a schopnosti z nich urobili vzácne exotické bytosti v očiach divákov. Hoci pramene naznačujú, že boli zavedené do rímskeho života v neskoršom období republiky a počas začiatkov impéria, ich presný pôvod a vývoj zostáva nejasný, píše en.wikipedia.org.
Gladiátorky zjavne pôsobili ako rarita a divácke lákadlo, pretože sa často uvádzajú ako jednorazové úkazy v kronikách. Historické záznamy zaznamenávajú prípady, ako napríklad v roku 66 n. l., keď rímsky cisár Nero zorganizoval zápasy medzi etiópskymi ženami, mužmi a deťmi, aby zapôsobil na kráľa Tiridatesa I. z Arménie. Záznamy z tohto obdobia však jasne naznačujú, že ženské gladiátorské súboje boli považované za vzácny a výnimočný jav.
Avšak nič netrvá večne. S nástupom kresťanstva začali byť gladiátorské hry kritizované za modloslužobné pohanské prvky, ktoré boli do nich začlenené. V piatom storočí začala popularita týchto súbojov upadať a postupne ustupovala do zabudnutia. Gladiátori, ktorí kedysi vládli arénam, sa stali symbolom minulosti a časom sa ich sláva rozplynula v vetre dejín.
