Jedno za najväčších dobrodružstiev aké som počas môjho pobytu v Tanzánii zažila, bol výlet do pravej Maasai komunity. A keďže som dobrodružný typ a krajinu spoznávam prostredníctvom ľudí, neváhala som ani sekundu pri ponuke precítiť kultúru a tradície tohto starodávneho kmeňa.
Dostať sa do originál nedotknutej africkej Maasai komunity bolo najtop dobrodružstvo môjho pobytu v Tanzánii. Moja Tanzanijská kamoška ma nezabudla hneď z fleku upozorniť, že tí Maasai vlastne nie sú ľudia. Na potvrdenie mi zadrela miestne nemiestny vtip, ktorý dokonale vysvetlil postavenie tejto komunity v spoločnosti: „Padlo lietadlo a v rádiu hlásia: Zahynulo 6 ľudí a jeden Maasai.“ Čo ma ešte viac nažhavilo na strávenie pár chvíľ s nimi.
Keďže moja úroveň swahilčiny sa zastavila na otrepanej fráze Hakunama tata, kamoška sa chytila úlohy prekladateľky. Nevadí, aj tak boli všetci hrdí, že „mzoungu“ (výraz miestnych pre bielych ľudí) vie aspoň dačo zapotiť v ich jazyku.
A tak sme sa vybrali poľnou cestou do Bohom zabudnutej dedinky. Inštrukcie k ceste nám poslal neznámy muž. Už vidím moju mamu, aký by mi dala pucung, že zas verím bárskomu a riskujem život. Čo už, toto som si nemohla nechať ujsť!
Za Colu ťa zoberiem k sebe!
Ocitli sme sa obklopené skupinou ľudí zahalených v kockovaných plachtách a so sandálmi na nohách vytvorených z pneumatík. Totál topka štýl, že by som tam nezapadla ani keby 5 plachiet okolo seba obkrútim. V momente, keď ma zbadali, zastal pre nich svet. Skoro mi cvrklo, keď som videla, že mojej miestnej kamoške nie je všetko jedno v tejto situácii.
Nakoniec sme presvedčili dvoch miestnych junákov, aby nás previedli ich krajinou. Super dohoda, stálo nás to 10 dolárov a dve fľašky Coca Coly. Obe sme si vyfúkli, usmiali sa na zvyšok komunity, ktorá sa už spamätala z mojej bieloty a vyrazili sme na výpravu.
Kto ste vy!
Maasai sú najvýraznejšou komunitou v Tanzánii a striktne odmietajú akékoľvek nariadenia vlády o povinnej školskej dochádzke či prispôsobeniu sa vývoju spoločnosti. Podľa najstarších sú už aj tak trestaní od Boha za používanie mobilov, a preto najnovšie žijú namiesto 120 rokov vraj už len 90. A tak som si teda rypla do mojich sprievodcov, že oná Cola čo im dám, je porušením ich zásad konzumácie len toho čo si dopestujú. Očividne im to žily netrhalo a podľa všetkého im polliter sladkej vody za to zredukovanie života o 30 rokov stál.
Koľko kráv, toľko žien!
Maasai vraj nepoužívajú peniaze a bohatstvo sa hodnotí počtom dobytka. Dobytok sa potom dopĺňa aj ženami a tak neraz má Maasai geroj aj 10 žien a každá musí mať vlastný domček. Muž však so svojou ženou spí len vtedy, keď chce tvoriť potomstvo. Vraj sa tak vyhýba tomu, aby sa citovo naviazal. Taká bolesť srdca by potom bola problém počas jeho polročných výprav, keď putuje s dobytkom. Vtedy však rád zabočí do domov žien svojich kamarátov, v ktorých môže svoje pudy uspokojiť.
Kamarát taky rád a potom chudák Maasai nevie čie tie deti sú! Aby však bolo všetko legálne, kamarát predstaví kamaráta svojim ženám, aby presne vedeli, koho si môžu do postele pustiť!
Ponuka na sobáš!
Ako som už spomenula, kamaráti povolení mužom sú ok a ostatní ruky preč, lebo to už je nevera. Aby ženy boli verné, už ako malým im robia kompletnú obriezku. Zároveň odstraňujú klitoris lebo veria, že je zdrojom baktérií.
Keďže som jednému z mládencov padla do oka, rozhodol sa ma požiadať o ruku. Vraj to prežije, keď si nedám spraviť obriezku. Inú ženu si okrem mňa nevezme a dokonca mi každý deň donesie kozie mäso na večeru! No veru, taká ponuka príde len raz za život a tak som mu povedala, že do konca našej výpravy o tom vážne porozmýšľam!
Po stretnutí jeho nie práve najvoňavejších kamarátov som sa však rozhodla, že kamarátske požičiavanie ženy v tomto prípade tiež neprejde. Okrem toho som zbadala domčeky postavené z blata, kde by som sa musela s kožou na spanie deliť aj s kozou. A tak som s ťažkým srdcom musela zásnuby zrušiť.
Voduuuu!
V polovici dňa som už ťahala vysušený jazyk za sebou a voda bola nedohľadne. Maasai mi sľúbili, že v najbližšej osade vypýtajú trochu vody, načo moja čierna kamoška výrazne zbledla. Vraj mne, Európskej pusinke, na zakrútenie bruchom veľa netreba a radšej sa nemám dotknúť ničoho čo mi dajú. Pochopila som čo vraví, až keď mi s úsmevom na tvári ukázali na najbližšie zakalené jazero. To im slúžilo ako miesto na umývanie kôz, pranie, pitie a zdroj vody na varenie. Vraj sa neumývajú, ale raz začas sa tam očľapkajú. Preglgla som nasucho a dala kamoške za pravdu, že toto by asi nestrávili ani črevá môjho ratlíka.
A si muž!
Pri prechádzaní osadou som v strede zazrela stenu z rákosia. Nemusela som ani ústa otvoriť a už som dostala pozvanie na ceremóniu roka, kedy sa z chlapcov stávajú muži.
Za rákosím postavia do radu 13 ročných chlapcov z osady, jednou mačetou im rad za radom odseknú predkožku, vyrazia zub a dajú napiť kozieho mlieka. Keď ani neceknú, prešli testom dospelosti, vyfasujú po krave a sú vydaní na hľadanie svojej ženy. Radosť byť deckom v tejto komunite, ja som v trinástich ešte káčera ťahala na šnúrke.
Moje stretnutie s týmito ľuďmi ako z inej planéty ma utvrdilo v tom, že krajinu robia zaujímavou najmä ľudia. Hoci Maasai sú odsudzovaní za svoj spôsob života, ja im fandím. Nikomu a ničomu neškodia, žijú si v spojení s prírodou, nezaujímajú ich žiadne nezmyselné nariadenia a dodržiavajú svoje tradície. No veru, neviem či tými mimozemšťanmi nakoniec nebudeme my! ☺
Viac o tom ako sa dostať do rozvojovej krajiny a zažiť podobné dobrodružstvo na : notroublegotravel.com alebo NOtroubleGOtravel facebook
Autor: Dominika Hagarová
