História lobotómie predstavuje jednu z najtemnejších kapitol v medicíne, ktorá sa výrazne dotkla najmä žien hľadajúcich lekársku pomoc. Táto radikálna forma psychochirurgie, ktorá získala popularitu v 40. rokoch 20. storočia vďaka neuropsychiatrovi doktorovi Walterovi Freemanovi, mala pomôcť pacientom uniknúť z beznádeje, ktorú prinášali preplnené a podfinancované psychiatrické ústavy. Freeman, snažiac sa o rýchle riešenie, použil techniku zvanú transorbitálna lobotómia, pri ktorej sa cez očnú jamku vkladala dlhá kanyla do mozgu pacienta a pohybovala sa v priečnom smere, čo malo viesť k odstráneniu častí predných lalokov mozgu.
V roku 1937 Freeman spolu s chirurgom Jamesom Wattsom zverejnili výsledky operácií na základe štúdie šiestich pacientov. Tvrdili, že operácia prináša úľavu od symptómov ako nespavosť, nervové napätie a úzkosť, ale priznávali aj výrazné vedľajšie účinky, ako strata spontánnosti a zmeny v osobnosti. Napriek počiatočným kontroverziám bola metóda postupne vedecky akceptovaná a jej zakladateľ bol dokonca ocenený Nobelovou cenou v roku 1949.
Ženy tvorili drvivú väčšinu pacientov podstupujúcich tento zákrok mozgu
Čo však dokumenty často opomínajú, je skutočnosť, že drvivá väčšina lobotomizovaných pacientov boli ženy, približuje ncbi.nlm.nih.gov. Na začiatku bola väčšina Freemanových a Wattsových pacientov ženy, pričom päť zo šiestich študovaných prípadov tvorili ženy. Lobotómia bola často používaná na riešenie problémov, ktoré sa zdali byť nepomerne závažné v porovnaní s vykonaným zákrokom.
Prípad jednej pacientky, ktorá sa obávala starnutia a po zákroku bola označená za schopnú starnúť s pôvabom a starať sa o domácnosť, ilustruje, ako boli ženy často posudzované skôr podľa spoločenských očakávaní než skutočnej potreby medicínskeho zásahu. Sťažnosti boli ignorované a akékoľvek zlepšenia boli často posudzované skrz to, ako ženy vyhovovali spoločenským normám, nie skutočnému zlepšeniu ich stavu.
Freeman a Watts vykonali do roku 1942 lobotómiu prevažne na ženách, čo predstavuje alarmujúcich 75% ich prípadov. Tento priepastný nepomer odhaľuje hlbšie problémy v histórii psychiatrického liečenia a potrebu hlbšieho prieskumu týchto prístupov v kontexte rodových nerovností.
Nebol to však len Freeman a Watts. Komplexný prieskum v amerických psychiatrických zariadeniach medzi rokmi 1949 až 1951 odhalil, že väčšina pacientov podrobených lobotómii boli ženy. Tento faktor odráža kultúrne očakávania doby, kedy od žien spoločnosť vyžadovala pokojné a spolupracujúce správanie, pričom definície duševných chorôb boli rovnako ovplyvnené kultúrnymi predstavami ako samotné metódy liečby. Lobotómie boli zvolené pre svoju schopnosť zmeniť pacientky na poslušné a poddajné osoby, ktoré boli následne schopné vrátiť sa do domácností a starať sa o ne.
S príchodom chlórpromazínu v roku 1954, prvého hlavného sedatíva, sa začala moderná éra psychofarmák. Chlórpromazín bol považovaný za revolučný v liečbe duševných chorôb, pretože ponúkal alternatívu k invazívnym chirurgickým zákrokom, ako boli lobotómie. Tento úspech však nezmenil skutočnosť, že lieky boli často predpisované v súlade s rodovými stereotypmi.
V roku 1968 sa Valium, ktoré bolo propagované ako riešenie pre sociálne dysfunkčné ženy, ako sú tie, ktoré boli prehnane ambiciózne, vizuálne neupravené, nevydaté alebo po menopauze, stal najpredávanejším liekom na svete, pričom bol predpisovaný prevažne ženám. Tento trend opäť zvýraznil, ako rodové predpojatosti formovali praktiky predpisovania liekov a liečby v psychiatrii 20. storočia. Podčiarkuje to, ako hlboko sú rodové zaujatosti zakorenené v medicíne, často na úkor zdravia a pohody žien, ktoré boli nútené podstúpiť tak invazívne zákroky, ako je lobotómia.
