Schopnosť zachovať mŕtve telá po dlhé storočia je fascinujúca, no za touto praktikou sa skrýva omnoho viac. Proces mumifikácie je hlbším chápaním vedy o biológii človeka a často odhaľuje zložité presvedčenia týkajúce sa posmrtného života.
Najznámejšia metóda mumifikácie pochádza zo starovekého Egypta, kde sa tento proces začal v roku 3500 pred Kristom. Táto metóda bola úzko prepojená s náboženským presvedčením a spoločenským postavením zosnulého. Počas tohto procesu sa telo najprv zbavilo mozgu pomocou kovových tyčí cez nosnú dutinu, aby sa tak skvapalnilo mozgové tkanivo. Následne sa vybrali vnútorné orgány a telo sa vyčistilo zmesou korenia a palmového vína. Telo sa potom nechalo sušiť v prirodzenej soli po dobu štyridsiatich dní. Po tejto dehydratácii bolo telo obalené vrstvami plátna a obdarené amuletmi, ktoré mali pomáhať zosnulým v posmrtnom živote. Na ochranu pred vlhkosťou sa naniesla na telo ešte vrstva živice a následne bolo telo umiestnené do rakvy a zapečatené v hrobke. Štýl hrobky a starostlivosť počas procesu sa líšili v závislosti od spoločenského postavenia zomretého, tejto zaujímavej téme sa venoval portál Britannica.com.
Egypt prekvapivo nedrží prvenstvo v mumifikovaní tiel
Hoci je staroveký Egypt často spájaný s mumifikovaním tiel a múmiami, najstaršie dôkazy o mumifikácii pochádzajú od národov Chinchorro, ktorí žili na území dnešného Čile. Ich prístup bol úplne odlišný od toho egyptského a prekvapivo pokročilý. Chinchorro zastávali pri mumifikácii princíp rovnosti. Čo však robí tento prístup ešte fascinujúcejším, je fakt, že aj napriek tomu, že Chinchorro praktizovali mumifikáciu takmer o 2000 rokov skôr než Egypťania, ich metódy boli podľa dostupných dôkazov značne pokročilé. Ich technika bola zdĺhavá a zahrňovala niekoľko fáz, ktoré zabezpečili dokonalú konzerváciu tela.
Proces mumifikácie začínal odstránením kože, mäsa, orgánov a mozgu. Telo bolo dôkladne očistené, kostra rozobratá a kosti vystavené horúcemu popolu. Týmto spôsobom bolo možné odstrániť z kostí všetku tekutinu, ktorá by mohla spôsobiť rozklad. Následne boli kosti opatrne zložené do pôvodného stavu a podopreté vetvičkami, ktoré poslúžili ako opora.
Novovytvorená kostra s opornými vetvičkami bola pevne zviazaná trstinou, kým koža bola opatrne priložená naspäť na telo. V prípade potreby sa koža dopĺňala kusmi kože z rôznych zvierat, ako napríklad uškatcov alebo pelikánov, aby sa dosiahol pôvodný vzhľad tela.
Aby sa zabezpečila dlhodobá stabilita a zachovalo sa telo v čo najlepšom stave, na telo sa naniesla špeciálna pasta. Na tvár zosnulého sa aplikovala hlinená maska, čím sa dosiahol pôsobivý vizuálny efekt a zároveň sa chránili tvárové rysy pred deformáciami. Posledným krokom bola finálna úprava povrchu tela. Telo bolo pokryté buď čiernym alebo okrovým náterom, ktorý sa aplikoval na celú mumifikovanú plochu. Táto posledná vrstva farby pravdepodobne symbolizovala jednotu a rovnosť medzi mumifikovanými jednotlivcami.
Proces dobrovoľnej sebamumifikácie trval niekoľko rokov
V histórii náboženských praktík sa často objavujú nezvyčajné a tajomné praktiky, ktoré dokážu šokovať a zároveň fascinovať. Jednou z takýchto praktík bola metóda sokushinbutsu, známa ako sebamumifikácia, ktorú praktizovali členovia školy budhizmu Shingon v japonskej provincii Jamagata medzi 11. a 19. storočím.
Sokushinbutsu bola zložitým procesom, počas ktorého sa mnísi postupne mumifikovali zaživa. Základom tejto praxe bola diéta, ktorá trvala od 3 do 10 rokov a počas ktorej sa mnísi stravovali iba ihličím, orechmi, koreňmi a pukmi zo stromov. Táto extrémna diéta mala za následok úbytok telesného tuku a svalov, čím sa odďaľoval proces rozkladu tela po smrti.
Po ukončení tejto diéty mnísi prešli ešte radikálnejšou fázou. Počas 100 dní konzumovali iba slanú vodu, čo zmenšovalo ich orgány a prispievalo k procesu mumifikácie. Keď mních pociťoval blížiacu sa smrť, bol umiestnený do borovicovej rakvy, ktorá bola uložená na dne jamy. Rakva bola pokrytá dreveným uhlím a na vrchu mala malý bambusový výhonok na zabezpečenie prívodu vzduchu.
Po smrti mnícha nasledoval ďalší krok. Dýchacie cesty boli z tela odstránené a rakva bola zapečatená. O tisíc dní neskôr bola rakva opäť otvorená a telo preskúmané. Ak sa na tele nachádzali stopy telesného rozkladu, vykonával sa exorcizmus a telo bolo opäť pochované. Ak však neboli žiadne stopy rozkladu, telo bolo považované za úspešne mumifikované a bolo uložené ako múmia.
