Obezita je závažný stav, ktorý prispieva k vzniku chronických ochorení vrátane diabetu, rakoviny a ďalších stavov. Väčšina dietológov a expertov na stravu, odporúča, aby sme sa vyhýbali nočným nájazdom na chladničku. No len málo štúdií podrobne skúmalo bezprostredné účinky neskorého jedenia na tri hlavné faktory regulácie telesnej hmotnosti a teda aj rizika obezity: regulácia kalorického príjmu, počet kalórií, ktoré spálite, a molekulárne zmeny v tukovom tkanive.
Nová štúdia výskumníkov z Brigham and Women’s Hospital, zistila, že doba, kedy jeme, výrazne ovplyvňuje náš energetickú výdaj, chuť do jedla a molekulárne cesty v tukovom tkanive. Ich výsledky sú publikované v odbornom časopise Cell Metabolism.
„Chceli sme otestovať mechanizmy, ktoré by mohli vysvetliť, prečo neskoré jedenie zvyšuje riziko obezity,“ vysvetlil vedúci autor Frank A. J. L. Scheer, PhD. „Náš predchádzajúci výskum a výskumy ďalších vedcov ukázali, že neskoré jedenie súvisí so zvýšeným rizikom obezity, zvýšeným telesným tukom a narušeným úspechom chudnutia. Chceli sme pochopiť prečo.“
„Záleží na čase, kedy jeme?“ Áno!
Vedci na to, aby zodpovedali procesy, ktoré sa dejú vo vnútri našiel tiel, si položili otázku, „záleží na čase, kedy jeme, keď je všetko ostatné rovnaké?“. Vedci na čele s Nina Vujovic skutočne zistili, že záleží na tom, kedy konzumujeme jedlo.
„Zistili sme, že jedenie štyri hodiny neskôr robí významný rozdiel pre našu hladinu hormónov, spôsob, akým spálime kalórie po jedle, a spôsob, akým ukladáme tuk.“
Výskumní sledovali 16 pacientov s indexom telesnej hmotnosti (BMI) v rozmedzí nadváhy alebo obezity. Každý účastník absolvoval dva laboratórne protokoly: jeden s prísne naplánovaným skorým jedálničkom a druhý s rovnakými jedlami, každý naplánovaný približne štyri hodiny neskôr v priebehu dňa. V posledných dvoch až troch týždňoch pred začiatkom každého z laboratórnych protokolov účastníci udržiavali pevné režimy spánku a bdenia a v posledných troch dňoch pred vstupom do laboratória sa prísne držali rovnakých diét a jedálnych plánov doma.
V laboratóriu účastníci pravidelne dokumentovali svoj hlad a chuť do jedla, poskytovali časté malé vzorky krvi počas dňa a merali sa im telesná teplota a energetický výdaj.
Výsledky ukázali, že neskoré jedenie malo hlboký vplyv na hormóny regulujúce hlad a chuť do jedla – leptín a ghrelín, ktoré ovplyvňujú našu túžbu jesť. Konkrétne hladiny hormónu leptínu, ktorý signalizuje sýtosť, boli počas 24 hodín v podmienkach neskorého jedenia znížené v porovnaní so skorými podmienkami jedenia. Keď účastníci jedli neskôr, tiež spálili kalórie pomalším tempom a prejavili sa génovou expresiou v tukovom tkanive smerom k zvýšenej adipogenéze a zníženej lipolýze, ktoré podporujú rast tuku. Zaujímavo je, že tieto zistenia naznačujú konvergujúce fyziologické a molekulárne mechanizmy, ktoré stoja za súvislosťou medzi neskorým jedením a zvýšeným rizikom obezity.
Vujovic vysvetľuje, že tieto zistenia sú nielen v súlade s veľkým množstvom výskumov naznačujúcich, že neskoré jedenie môže zvýšiť pravdepodobnosť vzniku obezity, ale tiež prinášajú nové pohľady na to, prečo sa to deje.
Na základe týchto zistení možno prehodnotiť naše stravovacie návyky a pochopiť, že nielen to, čo jeme, ale aj kedy to jeme, môže významne ovplyvniť naše zdravie a riziko obezity. Tieto zistenia by mohli viesť k novým odporúčaniam pre stravovanie a môžu mať významný vplyv na zdravotnícke politiky a prax v budúcnosti.
