Dnes, keď máš problémy so zrakom, tak môžeš navštíviť lekára, ktorý tvoj problém vyrieši pomerne rýchlo a to vďaka technológiám, ktoré máme k dispozícii. Pri mnohých operačných zákrokoch môžeš ísť dokonca po pár hodinách domov, čo v minulosti bolo nepredstaviteľné.
V priebehu histórie však boli niektoré očné ochorenia považované za závažné problémy a to aj tie, ktoré dnes považujeme za nie až tak nebezpečné. Napríklad šedý zákal, ktorý spôsobuje slepotu. V minulosti išlo o neriešiteľný problém, dnes je ale veľmi úspešne liečiteľný pomocou jednoduchej chirurgickej operácie. Liečba spočíva v odstránení zakalenej prirodzenej šošovky a jej nahradení umelou šošovkou. Operácia trvá pritom len niekoľko desiatok minút.
Vtedajší lekári sa často, bez dnešných poznatkov o anatómii či infekciách, uchyľovali k prístupom, ktoré nám dnes môžu pripadať nezvyčajné až bizarné. Nasledujúce spôsoby liečby očných problémov boli kedysi populárne a dnes nám ponúkajú zaujímavý pohľad na to, ako prebiehala starostlivosť o zdravie očí v minulosti.
Ako sa historicky liečili oči?
Staroveký Egypt či Rím sa problémom s očami aktívne venoval
V starovekom Egypte sa na liečbu očných infekcií používali kvapky obsahujúce toxické látky, ako olovo, antimon a meď. Olovo a meď sú toxické a môžu spôsobiť podráždenie očí, popáleniny sliznice, zápal spojiviek a vážne poškodenie rohovky. Pri dlhodobom vystavení sa tieto kovy v tele hromadia, čo môže viesť k chronickej otrave, ktorá postihuje nielen oči, ale aj nervový systém, obličky a pečeň, približuje web reviewofophthalmology.com.
Antimon je tiež toxický a môže vyvolať podráždenie pokožky a slizníc. Ide o látku, ktorú poznáme už od staroveku, prvýkrát ju pripravil perzský alchymista Geber. Tieto zložky boli súčasťou očných pást, ktoré sa aplikovali nielen na oči s cieľom liečiť infekcie, ale používali sa aj ako ochrana pred slnečným žiarením a slúžili aj ako kozmetika. Tieto očné pasty, ktoré obsahovali antimon, meď alebo mangán, sa spomínajú v Ebersovom papyruse, čo bol staroegyptský lekársky text z obdobia okolo 1550 pred našim letopočtom.
V starovekom Ríme sa zas pri očných problémoch využívala takzvaná očná katarzálna kúra. Táto metóda zahŕňala aplikáciu bylinných odvarov a mastí, ktoré mali zmierniť zápaly a infekcie. Rimania verili, že prírodné prostriedky ako harmanček, šalvia alebo myrha majú protizápalové účinky a dokážu očistiť oči od nečistôt. Očná katarzálna kúra zahŕňala taktiež očné kúpele či prísady ako med, ktorý mal antibakteriálne účinky. Rimania často dbali na hygienu a udržiavanie očí v čistote tak mohlo priniesť miernu úľavu. Táto kúra bola však často limitovaná tým, že úspešnosť závisela od konkrétnych prípadov a závažnosti infekcií.
Krvná liečba znie hrozivo a taká aj bola
V staroveku a v období stredoveku bola krvná liečba obľúbenou metódou na riešenie širokého spektra problémov vrátane očných ochorení. Vedz, že také niečo by si nechcel podstúpiť.
V porovnaní s očnou katarzálnou kúrou vykonávanou v starovekom Ríme, bola krvná liečba o niečo invazívnejšia. Vychádzala z teórie štyroch základných tekutín a to krvi, hlienu, čiernej a žltej žlče, ktorých nerovnováha mala spôsobovať choroby. Pri očných problémoch sa púšťanie krvi vykonávalo v blízkosti očí, najmä v oblasti spánkov alebo za ušami.
Tradičné púšťanie žilou sa často robilo narezávaním konkrétnej žily alebo jej prepichnutím sterilným ostrým nástrojom, aby sa uvoľnila krv a tým sa údajne zmiernili zdravotné ťažkosti. Táto liečba mala znížiť tlak a uvoľniť tieto takzvané škodlivé tekutiny, ktoré údajne spôsobovali problémy so zrakom. Lekári často používali žily na spánkoch ako miesto pre púšťanie krvi, pretože verili, že týmto spôsobom sa dá najrýchlejšie zmierniť zápal očí. Asi už ako tušíš, tak ide o hlúposť. Hoci dnes vieme, že takýto postup môže byť nebezpečný a neúčinný, v minulosti bol považovaný za jednu z hlavných metód liečby očí, približuje Britannica.
Používanie pijavíc bolo veľmi populárne
Medzi obľúbené liečebné metódy patrilo aj používanie pijavíc. Tieto malé tvory sa prikladali na spánky alebo za uši, aby odčerpali zlé tekutiny z tela pacienta.
Tento prístup, známy aj ako hirudoterapia, bol založený na predstave, že pijavice dokážu odsávať škodlivé látky z krvi, čo malo priniesť úľavu pri očných problémoch.
Pijavice vylučujú hirudín, látku, ktorá zabraňuje zrážaniu krvi, čo prispievalo k uvoľneniu tlaku v cievach. Hoci sa táto metóda zdá dnes zvláštna, hirudoterapia je v určitých medicínskych postupoch stále využívaná, napríklad pri plastických operáciách, kde pomáha so zlepšením cirkulácie krvi. V minulosti však neexistovali presné pokyny, ako pijavice používať, čo viedlo k rôznym rizikám.
Nesprávne priloženie alebo nadmerné použitie mohlo viesť k veľkým stratám krvi, oslabeniu pacienta či dokonca k anémii. Navyše, ak sa pijavice aplikovali v nehygienických podmienkach, hrozilo riziko infekcie. Bez znalosti presných miest a dávkovania sa tiež mohlo stať, že namiesto úľavy spôsobili pijavice viac škody než úžitku a to najmä u oslabených alebo chorých ľudí, približuje server clemson.edu.
