Život v starom Ríme vyzeral inak, než si možno myslíš. Starí Rimania mali množstvo zvykov a praktík, ktoré by nám dnes pripadali zvláštne, ba až bizarné. Možno si to nevedel, ale napríklad moč používali na pranie oblečenia. Alebo majetnejší Rimania organizovali hostiny, na ktorých sa prejedali do extrému. Hojnosť jedla bola symbolom bohatstva, a na týchto hostinách sa zvykli prejedať do takej miery, že zvracali a následne pokračovali v hostine ďalej. Treba ale povedať, že zvracanie nebolo bežnou súčasťou hostín.
Jeden ďalší zvyk je pre nás však nepredstaviteľný a súvisí s toaletou. Keď to na teba dnes príde, tak utekáš na WC, aby si spravil, čo máš. Keď si vonku, tak vbehneš do prvého podniku či obchodného centra a zamieriš na toalety.
Na týchto toaletách máš pomerne veľa súkromia, no ak by si žil v starovekom Ríme, tak vedz, že toľko súkromia by si nemal.
Súkromnú toaletu nemal každý
Súkromná toaleta doma nebola samozrejmosťou. To, či mal niekto doma toaletu, záviselo od jeho spoločenského postavenia a bohatstva. Bohaté rímske domy, známe ako domus, niekedy mali súkromné latríny, ktoré sa často nachádzali v blízkosti kuchyne alebo átria. Tieto toalety neboli napojené na kanalizačný systém, ale zväčša viedli do septiku alebo odvodného kanála. V niektorých prípadoch mohol odpad končiť priamo na ulici.
Pozrime sa však na život bežného človeka. Väčšina obyvateľov Ríma žila v insulách, čo boli nájomné bytové domy s viacerými poschodiami. Tieto budovy nemali súkromné toalety, preto museli obyvatelia používať verejné latríny alebo improvizované riešenia. Niektorí ľudia používali nádoby (niečo ako dnešné nočníky) a ich obsah jednoducho vylievali z okna alebo na ulicu.
Verejná toaleta vyzerala inak, než tá naša
Pre väčšinu Rimanov však boli jedinou možnosťou verejné toalety. Ak si myslíš, že tam boli nejaké kabínky, tak vedz, že neboli. Verejné toalety boli rozmiestnené po celom meste a napojené na rozsiahly kanalizačný systém, ktorý odvádzal odpad do riek. Tieto latríny boli zväčša veľké miestnosti s kamennými alebo mramorovými lavicami so zárezmi. Pod zárezmi si predstav dieru. Ako sme už spomínali, súkromie na týchto toaletách by si veľa nenašiel. Ľudia sedeli vedľa seba, bez akýchkoľvek priečok či zásten.
Roman public latrines looked much like their Greek predecessors: rooms lined with stone or wooden bench seats positioned over a sewer. A tool called a tersorium was “used to clean the buttocks after defecation.” Imagine a loofah, but made of fresh sea sponge, attached to a wood. pic.twitter.com/MFmGYirMyu
— KNOWLEDGE 🧠 (@InterestingAFk) February 3, 2024
Nešlo preto o tiché miesta, ale skôr o spoločenské miesta, kde sa ľudia rozprávali, klebetili alebo diskutovali o politike, zatiaľ čo vykonávali svoju potrebu. Vieš si niečo takéto predstaviť dnes?
Používali spoločný „toaletný papier“
Ďalšou zvláštnosťou bol spôsob hygieny po použití toalety. Toaletný papier, ako ho poznáme dnes, vtedy neexistoval. Prvé zaznamenané použitie papiera na tento účel pochádza zo 6. storočia nášho letopočtu v Číne, pričom vynájdený bol už v 2. storočí pred naším letopočtom. V Európe sa stal bežným až v 19. storočí. Dovtedy sa používali iné alternatívy. Najčastejšie to boli spoločné špongie pripevnené na drevenej paličke. Odborne sa táto pomôcka volala tersorium.
Instead of toilet paper, Ancient Romans used a sponge on the end of a long stick that was shared by everyone in the community. This device was called a Tersorium
When not in use, the stick stayed in a bucket of heavily salted seawater in the communal bathroom. pic.twitter.com/sQpYwsWlgd— Papa Woof und Krampus und Bleaken (@woofknight) August 1, 2024
Po použití ich ponorili do vody s octom alebo soľou, aby sa „vyčistili“. Problém bol v tom, že tieto špongie boli spoločné a používali ich viacerí ľudia po sebe.
Vedel by si si niečo takéto predstaviť dnes? Daj nám vedieť nižšie v komentároch alebo na sociálnych sieťach.
