Mercedes triedy R
Kráľovská trieda rodinného automobilu – tak Mercedes vo svojej dobe hovoril o triede R, obriemu stroju na pomedzí MPV a SUV, ktoré malo byť triedou S pre rodiny. Keď v roku 2005 prišlo na scénu, mierilo najmä na americký trh, kde sú podobné vozidlá populárne. Tiež sa tam tento automobil predstavil a vyrábal a pod kapotou mohol mať šesť a osemvalcové motory.
Voz to bol veľmi priestranný, sedem miest pre cestujúcich bolo štandardom a dokonca boli k dispozicii dva rázvory, 2,9 a 3,2 metra. Výbava bola bohatá, ako sa na Mercedes sluší a patrí, vzduchové odpruženie znamenalo veľmi pohodlnú jazdu a pohon všetkých kolies 4Matic spolu s väčšou svetlou výškou zabezpečil aj akú-takú priechodnosť terénom.
Dizajn však išlo označiť prinajlepšom za zvláštny, čo trochu poopravil až facelift v roku 2011, stále však s príliš bacuľatou karosériou nič moc nezmohol. Ani Mercedes nevedel, čím vlastne trieda R je, či SUV alebo MPV, a ponúkal ju ako „rodinného krížnika“. Občas tieto stroje na cestách vídame, ale očakávania trojcípej hviezdy predávať len v USA 25-tisíc týchto áut ročne bolo veľmi premrštené. Najlepší výsledok bol v roku 2007, kedy si ho vybralo 13 tisíc Američanov, neskôr zamieril záujem o neho až k minimu. Model odišiel bez priameho nástupcu.
Opel Signum
Keď v roku 2003 skončila výroba veľkého sedanu Omega, Opel síce hovoril, že nástupcom je zväčšená Vectra, nebola to ale tak úplne pravda. Snáď aj preto, že Omega vyznávala klasickú koncepciu motora vpredu a pohonu zadnej nápravy. A tiež preto, že ešte v roku 2003 sa začal predávať hatchback vyššej strednej triedy s názvom Signum.
V skutočnosti to nebol zlý voz, bol špičkovo vybavený, pod kapotou sa montovali benzínové aj dieselové šesťvalce, po facelifte dokonca aj preplňovaná „dva-osma“ o 250 koňoch, batožinový priestor bol dosť veľký a najmä na zadných miestach bola kopa priestoru, okrem iného aj preto, že prostredné miesto na lavici bolo definíciou slova „núdzovka“ a sedieť by na ňom nikto nechcel. Zadný pasažieri si tiež mohli sami ovládať rádio, stačilo pripojiť slúchadlá a mohli si na vlastnom ovládacom paneli vybrať medzi rádiom a CD a upraviť hlasitosť.
Po podvozkovej stránke bolo Signum veľmi pohodlné, za čím stojí najmä hromada elektroniky. Opel si vtedy s podvozkami moc nerozumel. Tiež bolo veľmi dobre odhlučnené. Bol to ale hatchback a to sa vo vyššej strednej triede jednoducho nenosí. A navyše sa po všetkých stránkach odklonilo od koncepcie Omegy, bolo „k mání“ len s pohonom predných kolies – starí zákazníci zostali neoslovení, noví neprišli. Od tej doby už v Rüsselsheime tak veľké auto nevyrobili.
Peugeot 1007
Model 1007, ktorý na cesty vyšiel v roku 2005, mal skutočne vysokú stavbu karosérie, vcelku variabilný interiér a hlavne len jediný pár elektricky posuvných bočných dverí. Idea bola, že v tesných parkoviskách nebudete potrebovať toľko miesta k vystupovaniu.
Že je 1007 do mesta, bolo poznať najmä na pôdoryse vozidla – bol úzky a krátky a mal aj krátke previsy, ale bol skutočne vysoký a mal bohato presklenú kabínu. Vo vnútri bolo miesto pre dvoch dospelých vpredu a dve deti vzadu; aj zadné sedačky sa dali posúvať a samozrejme sklápať, aby ste mohli v aute previezť aj viac než len bežný nákup z hypermarketu. Vo výbave tiež bola napríklad panoramatická strecha a interiér bolo možné ladiť do rôznych farieb.
„Tisícsedma“ ponúkala na svoju kategóriu i celkom veľké motory, napríklad šestnásťventilovú tisícšestovku, a z elektrického alebo aj diaľkového otvárania a zatvárania dverí sa snažilo dýchať trocha luxusu. Ale dvere sa mohli pootvoriť aj za jazdy, keď ste omylom vzali za madlo a ak ste sa rozbehli s otvorenými dverami, síce to vnútri mohlo dobre vetrať, ale voz neprestal pískať a dvere nešli za jazdy zavrieť, pretože ich ovládanie bolo len a len elektrické , nešlo za ne jednoducho zatiahnuť. A tiež bolo takéto riešenie jednoducho príliš nezvyčajné na to, aby tento stroj dosiahol výraznejšieho predajného úspechu. Zvlášť so svojím dizajnom. Trh opustil bez vavrínov …
Posledné tri kúsky sú na strane 3…
