Hovorí sa, že klamať by si nikdy nemal trom osobám, ktorými sú tvoj účtovník, právnik a lekár. Zabudnime teraz na prvých dvoch a prejdime k lekárovi.
Pravdepodobne, keď ti povie tvoj lekár, že máš takú či onakú chorobu, tak mu budeš veriť a zoberieš si všetky prášky, ktoré ti povie, alebo podstúpiš zákrok, ktorý ti odporučí. Dnes, ak by ti lekár odporučil lobotómiu, pravdepodobne by si od neho utekal a nechcel by si ho už nikdy vidieť. V minulosti by si ale asi poslúchol. Ide o jeden z najviac barbarských zákrokov, za ktorý jeho objaviteľ dostal dokonca Nobelovu cenu za medicínu v roku 1949. Poďme sa na túto tému pozrieť spolu s YouTube kanálom What the Fact?.
Čo je to lobotómia?
Začnime ale od Adama. Lobotómia je chirurgický zákrok, ktorý sa začal praktizovať koncom 19. storočia na liečbu duševných porúch, ako boli schizofrénia, depresia či bipolárna porucha.
Prvá lobotómia bola vykonaná švajčiarskym lekárom Gottliebom Burckhardtom v roku 1888, keď odstránil časti mozgovej kôry u pacientov so sluchovými halucináciami. Za otca toho lobotómie sa ale pokladá portugalský neurofyzik a neurológ António Egas Moniz, ktorý ju spopularizoval v 1930-tych rokoch, ktorý vyvinul novú procedúru tohto zákroku.
Moniz pôvodne vyvŕtal dieru do lebky a vstrekol do mozgu etanol, aby zničil nervové spojenia v prednom mozgovom laloku. Verilo sa totiž, že práve táto časť mozgu môže za mnoho duševných ochorení, vysvetľuje web livescience.com. Neskôr vytvoril nástroj nazývaný „leukotóm,“ ktorý bol používaný na tvorbu kruhových lézií v mozgovom tkanive. Cieľom tejto operácie bolo liečiť duševné nemoci ľudí.
Kde sa Moniz inšpiroval v tento zákrok?
Možno sa pýtaš, ako Moniza napadla táto liečebná metóda. Inšpiráciu našiel v tento zákrok počas prezentácie výsledkov práce Carlyle Jacobsena a Johna Fultona z roku 1935. Títo lekári predložili svoje výsledky operácie, keď odstránili šimpanzej samici mozkový lalok, čoho výsledkom bola nižšia agresivita. Po tomto zákroku skutočne došlo k zníženiu agresivity šimpanza. Tak prečo by to nemohlo fungovať aj ľudí?
Zákrok sa stal v USA nesmierne populárnym
V USA sa stal známym najmä vďaka lekárovi Walter Freemanovi, ktorý spolu s kolegom Jamesom Wattsom vykonal prvú lobotómiu v roku 1936 na pôde George Washington University Hospital. Operovali Alice Hood Hammatt z Topeky v Kansase, ktorá trpela úzkosťou, nespavosťou a depresiou.
Táto procedúra sa nazývala „Freeman-Wattsova technika“ alebo „prefrontálna lobotómia,“ ktorá zahŕňala vŕtanie dier do lebky a zničenie mozgových buniek nožom. Freeman, ktorý videl v tomto zákroku riešenie pre preplnené psychiatrické liečebne, neskôr vyvinul tzv. transorbitálnu lobotómiu, pri ktorej bol použitý nástroj pripomínajúci sekáčik na ľad, ktorú zasunul do očnej jamky a následným pohybom zo strany na stranu prerušil nervové spojenia medzi prednými mozgovými lalokmi a talamom.
Táto technika nevyžadovala anestéziu a bola rýchlejšia než klasická lobotómia, čo spôsobilo jej rozšírenie po celých USA a Európe. Freeman sám vykonal viac ako 3 000 lobotómií. Len pre zaujímavosť, z niekoľkohodinovej operácie spravil zákrok, ktorý trval okolo 10 minút.
Táto metóda sa stala nesmierne populárnou. Prispel k tomu aj fakt, že do 50. rokov 20. storočia neexitovali prakticky žiadne antipsychotika či antidepresíva a tak zákrok bol v podstate jedinou alternatívou, ktorá prinášala nejaké výsledky.
Čo sa stalo pacientom, ktorý podstúpili lobotómiu?
Lobotómia bola pomerne bežným lekárskym zákrokom. Jej následky boli ale pre pacienta väčšinou katastrofické a nezvratné. Z pacientov sa ale nestávali slintajúce trosky, ktoré poznáme z filmov, ale skôr ľudia, ktorí stratili „životnú iskru“. U pacientov sa vytratili záchvaty a rovnako neboli agresívni ako predtým. Aj keď niektorí pacienti prejavili mierne zlepšenie alebo sa ich stav nezmenil, väčšina utrpela vážne negatívne dôsledky, ako strata osobnosti, iniciatívy, empatie a schopnosti samostatne fungovať. Lobotómia taktiež často spôsobovala apatiu, letargiu a mentálnu tuposť. Môžeš si kľudne predstaviť pacientov, ktorí celé dni pozerali do steny. To sa považovalo za úspech.
Freeman, ktorý túto metódu ale neskôr zneužíval. Vykonával aj ju na ľuďoch, ktorí tento (alebo iný obdobný) zákrok nepotrebovali. Bola vykonávaná s cieľom získať kontrolu nad neprispôsobivými ľuďmi. Posledný zákrok, ktorý Freeman vykonal, sa odohral v roku 1967. Jeho pacientka následne neprežila. Potom mu bola jeho prax zakázaná.
Lobotómia sa za barbarský zákrok považuje hlavne z dôvodu, že ide o drastickú a nezvratnú metódu. Môže spôsobiť závažne a hlavne nepredvídateľné následky. Rovnako, tento zákrok bol často vykonávaný bez plného informovania pacientov alebo ich rodín o rizikách a možných následkoch.
Dnes je lobotómia považovaná za jednu z najbarbarskejších liečebných metód v dejinách medicíny a výnimočne sa tento zákrok používa aj v súčasnosti. Vo väčšine sveta je ale zakázanou. Len pre zaujímavosť, odhaduje sa, že v rozpätí 30. až 50. rokoch minulého storočia, tento zákrok podstúpilo v Európe a USA okolo 60-tisíc pacientov.
