Knihy Julesa Verna sa tešia veľkej obľube aj dnes. Možno aj ty si v dedstve čítal knihu Cesta do stredu Zeme, ktorú napísal ešte v roku 1864. Vieš si predstaviť, čo by ťa ale čakala na tejto ceste? Poďme sa na túto tému pozrieť nižšie spolu s webom vosveteit.
Ako hlboko sme sa už dostali?
Kholský superhlboký vrt
Ak sa pýtaš, ako hlboko sa nám podarilo dostať pod škrupinu Zeme, tak je to niečo cez 12 kilometrov. Hovoríme o Kholskom vrte. Len pre zaujímavosť, ide o hĺbku, kde sa teploty pohybovali okolo 180 °C, čo bolo 2-krát viac, ako sa predpokladalo. Ďalšou zaujímavosťou je, že síce 12 kilometrové diera vyzerá ako veľká, tak ak by sme sa pozreli na našu planétu z profilu, tak ide „len“ o hĺbku 0,2% vzdialenosti k jadru našej planéty. Okrem iného zemská kôra má hĺbku približne 40 kilometrov. Inými slovami, moc hlboko sme sa nedostali.
Mimochodom, ak by ťa o tomto vrte zaujímalo viac, čo tam Rusi našli, tak nám dovoľ, dať ti do pozornosti tento článok, v ktorom sme sa tejto téme viac venovali.
Ako by vyzerala cesta z jedného konca Zeme na druhý cez dieru?
Povedzme ale, že by sa nám podarilo prevŕtať dieru naprieč našou planétou. Mohli by sme cez ňu cestovať? Nuž, hneď v úvode ti prezradíme, že by to nebolo cestovanie ako bežným tunelom.
Vonkajšiu vrstvu jadra našej planéty tvoria rozpustené kovy. Teploty môžu miestami prekonať aj teploty na povrchu Slnka. Hovoríme o teplote viac ako 5 500 Celzia stupňov. Dajme tomu, že by sme mali ale skafander, ktorý by nás pred takouto teplotou ochránil. Čomu by si ešte čelil?
Ďalším problémom na ceste k protinožcom, s ktorým by si sa musel vysporiadať, je tlak. Tlak, ktorému by si musel odolať, je okolo 3.5-miliónom atmosfér. Je to veľa či málo? Ako už asi tušíš, tak je to extrémne veľa. Pre porovnanie, trénovaný človek bez špeciálneho vybavenia dokáže vydržať tlak maximálne štyroch atmosfér.
Predstav si, že tlak a ani teplota by už neboli problém
Vzdialenosť, ktorú by si musel prekonať k jadru našej planéty, je okolo 6 tisíc kilometrov. Stále by si bol ale len na pol ceste na druhú stranu. Ak by si padal takýmto tunelom voľným pádom, tak by ti pád trval okolo 33 hodín. Ide ale len o „teóriu“, ak by si padal za normálnych podmienok. Je tam jedno veľké ALE. Problémom by bola gravitácia, ktorá by správala inak ako na povrchu našej planéty. Prečo to ale spomíname?
Problémom je, že čím by si išiel hlbšie, tým sú účinky gravitácie slabšie, pretože všetka masa by sa nachádzala nad tebou. Čo to ale znamená? V skutočnosti nevieme presne odhadnúť, ako by vyzeral voľný pád smerom k jadru našej planéty. Odmyslime si ale teraz vysokú teplotu a tlak, ktorým by si čelil pri prelete našou planétou. Možno si hovoríš, že by si hravo preletel na druhú stranu. Nuž, nie je tomu celkom tak.
Ak by si sa dostal za polovicu planéty, tak už by sme nemohli hovoriť o voľnom páde, ale o lete. Čo to znamená? V určitom bode by ťa gravitácia ťahala späť. Inými slovami, dostavili by sa účinky gravitácie a bol by si ťahaný späť k bodu, odkiaľ si skákal. Tu by ale nastal rovnaký problém, bol by si zas ťahaný k bodu, kam si to mal nasmerované. Takto by si pravdepodobne lietal hore-dole, kým by sa sily nevyrovnali a následne by si zostal uväznený uprostred zemského jadra.
Záverom nám preto dovoľ povedať, že ak máš plán cestovať na druhú stranu planétu cez dieru v našej planéte voľným pádom, tak to nie je dobrý nápad, nedostaneš sa tam.
