Vzťah ľudí k ich telesnému tuku sa časom dramaticky zmenil. Asi len málokto si vie v dnešnej dobe predstaviť použitie ľudského tuku na medicínske či iné účely. No už v staroveku bol rastlinný, živočíšny či dokonca ľudský tuk dôležitou súčasťou liečiteľstva. Ľudia sa v minulosti dokonca báli, že ľudský tuk je zbieraný čarodejnicami. Neskôr mal byť použitý na nezákonné alebo nadprirodzené účely, vrátane toho, že čarodejniciam dajú silu letu alebo uľahčia proces, ktorý by mohol z človeka urobiť vlkolaka.
No najväčšiu pozornosť si ľudský tuk získal v 16. a 17. storočí, kedy lekár Andreas Vesalius nariadil svojim kolegom, aby starostlivo zbierali vrstvu tuku nedávno zomretým. V tom období bol ľudský tuk považovaný za účinnú látku, ktorá pomáhala pri hojení rán, vyhladzovaní jaziev, podpore rastu nervov či šliach. Napríklad obliehanie mesta Ostende v roku 1601 skončilo krvavou bitkou, po ktorej holandskí chirurgovia prišli, aby od mŕtvych zozbierali tuk s cieľom ošetriť ostatných ranených vojakov, informuje portál theatlantic.com.
Zdrojom ľudského tuku neboli len padlí bojovníci
Omnoho vďačnejším a spoľahlivejším zdrojom ľudského tuku boli okrem bojovníkov tí, ktorí skonali v boji, ale aj väzni odsúdení na popravu. Tento tuk popravených nazývali aj tukom úbohého hriešnika a používal sa na liečbu vyvrtnutí, zlomených kostí či artritídy a predpisoval sa aj ako liek proti bolesti či reumatizmu. Takisto sa zbieral pot mŕtvych mužov, ktorý sa používal na liečbu hemoroidov. Tukové tkanivo tých, ktorí boli popravení v najlepších rokoch svojho života, sa považovalo za mimoriadne cenné.
Verilo sa, že vitalita človeka po smrti pretrváva v tele a že táto životná sila bola najsilnejšia u tých, ktorí zomreli v dôsledku násilia a u tých, ktorí boli zabití v mladšom veku. Tuk takejto osoby bol preto považovaný za najúčinnejší pri lekárskom použití. Až do polovice 18. storočia prevádzkovali kati lukratívny obchod s tukom, ktorý dodávali lekárom po kilách z mŕtvol odsúdených a následne popravených.
„Ľudský tuk sa používal na výrobu mastí na liečenie rôznych chorôb, ako sú bolesti kostí, zubov a dna. Bol tiež považovaný za všeliek na konkrétne choroby spojené s kachexiou (napr. tuberkulóza).“
Vedomie, čo sa stane s telom po poprave, vyvolávalo u odsúdených znepokojenie. Mnohí z nich sa riadili kresťanskou predstavou o vzkriesení tela a pomyslenie na to, že ich tuk, mäso, krv a kosti budú od tela odobraté kvôli finančnému prospechu iných, bolo skľučujúce. No aj tak bol biznis napriek nevôli darcov v rozkvete a kati naďalej dodávali tuk, krv a iné časti tela tým, ktorí mali záujem si ich kúpiť. Šikovný lekárnik mal totiž vždy v zásobe ľudský tuk spolu s množstvom iných pevných látok a tekutín pochádzajúcich z ľudských tiel.
