Vzťah medzi človekom a psom je jedným z najstarších a najkomplexnejších spomedzi všetkých domestikovaných zvierat. Ako sa ukázalo v nedávnom výskume Federicy Amici z Max Planckovho inštitútu pre evolučnú antropológiu a Juliane Bräuer z Max Planckovho inštitútu pre vedu o histórii človeka, tento vzťah je ešte hlbší a komplikovanejší, ako sme si doteraz mysleli.
Základom štúdie bola tzv. hypotéza „ko-domestikácie“, podľa ktorej proces domestikácie umožnil ľuďom aj psom vyvinúť si špeciálne emočné signály a kognitívne zručnosti, ktoré podporujú vzájomné porozumenie. Napríklad, psy sa za tisícročia naučili rozumieť ľudským slovám, ikonickým znakom a ďalším gestám. Bolo preukázané, že dokážu využívať tón hlasu a výrazy tváre na rozpoznanie ľudských emócií. Máme ale rovnaké schopnosti aj my od narodenia?
Napriek tomu, že majitelia psov vždy vyslovili mnoho osobných svedectiev o vzájomnom porozumení, doteraz nebola venovaná veľká pozornosť tomu, ako dobre ľudia rozumejú emocionálnym prejavom svojich štvornohých spoločníkov.
Rozumejú ľudia emóciám psov tak dobre, ako si myslia?
V rámci štúdie vedci zhromaždili fotografie psov, šimpanzov a ľudí, ktoré prezentovali rôzne emócie – šťastie, smútok, hnev, neutrálny stav alebo strach. Tieto obrázky boli následne prezentované skupine 89 dospelých a 77 detských účastníkov. Táto skupina respondentov bola kategorizovaná podľa veku, kultúrneho prostredia podporujúceho pozitívny vzťah k psom a osobnej histórie vlastnenia psa.
Účastníci hodnotili, do akej miery pes na obrázku prejavuje šťastie, smútok, hnev alebo strach. Dospelým bolo navyše zadané určiť kontext, v ktorom bol obrázok vyhotovený. Výsledky ukázali, že schopnosť spoľahlivo rozpoznať emócie psov je hlavne získaná skúsenosťami a vekom. U dospelých bola pravdepodobnosť rozpoznania emócií psov vyššia u účastníkov, ktorí vyrastali v kultúrnom prostredí s pozitívnym postojom k psom, a to bez ohľadu na to, či sami vlastnili psa alebo nie.
Záverom výskum naznačil, že pozitívny kultúrny kontext, v ktorom sú psy úzko integrované do ľudského života, môže viesť k vyššej úrovni pasívnej expozície a zvýšenému záujmu o psy, čím sa ľudia stávajú lepšími v rozpoznávaní ich emócií, a to aj bez osobnej skúsenosti s vlastnením psa.
„Tieto výsledky sú pozoruhodné,“ hovorí Amici, „pretože naznačujú, že na schopnosť ľudí rozpoznať emócie psov nemusí nevyhnutne vplývať priamy kontakt so psami, ale skôr kultúrne prostredie, v ktorom ľudia vyrastajú.“
Rozpoznanie hnevu a šťastia u psov nám ide všetkým
Vedci tiež zistili, že bez ohľadu na vek alebo skúsenosti so psami, všetci účastníci boli schopní spoľahlivo identifikovať hnev a šťastie. Aj keď tieto výsledky môžu naznačovať vrodenú schopnosť, ktorú podporuje hypotéza ko-domestikácie, je tiež možné, že ľudia sa naučia tieto emócie rýchlo rozpoznať, aj keď majú obmedzenú skúsenosť so psami. Okrem hnevu a šťastia deti vo výskume nedokázali dobre identifikovať ďalšie emócie psov. Spoľahlivejšie rozpoznali len hnev a šťastie u psov ako u šimpanzov, ale inak identifikovali emócie psov rovnako zle ako emócie šimpanzov, čo naznačuje, že schopnosť pochopiť, ako sa psy cítia, nie je vrodená.
„Domnievame sa, že by bolo cenné vykonať budúce štúdie, ktoré by sa snažili zistiť, ktoré kultúrne aspekty ovplyvňujú schopnosť človeka čítať emócie psov, a zahrnúť do výskumu okrem inštruovaných stimulov a výrazov tváre aj reálne podnety a telesné prejavy,“ uvádza Bräuer. „Týmto spôsobom by sme mohli rozvinúť lepšie pochopenie medzikultúrnych variácií v rozpoznávaní emócií. Dúfame, že tieto informácie by mohli byť využité na zníženie výskytu negatívnych incidentov medzi ľuďmi a psami, ktoré sú spôsobené neschopnosťou ľudí čítať signály psov.“
