Lekársky kanibalizmus zahŕňal konzumáciu alebo využitie častí ľudského tela, mŕtveho alebo živého, na účely liečby chorôb. Zdrojom tejto praxe je presvedčenie, že ľudské telo má schopnosť liečiť sa samo a preto môže pomôcť aj pri liečbe iného tela. Toto presvedčenie bolo rozšírené v rôznych kultúrach vrátane mezopotámskej, egyptskej, gréckej, čínskej a judaistickej. Veľa aspektov lekárskeho kanibalizmu je založených na princípoch bielej mágie, ktoré zahŕňajú vieru v to, že krv môže pomôcť pri krvácaní, tuk pri modrinách a prach z lebky pri liečbe migrény alebo závratov, vysvetľuje wikipedia.org.
Lekársky kanibalizmus bol pravdepodobne prvýkrát praktizovaný v starovekom Egypte, kde sa múmie používali na výrobu liekov. V Európe sa tento druh medicíny objavil v Rímskej ríši v 2. storočí nášho letopočtu, kde sa pila krv gladiátorov, aby sa získala vitalita. V stredoveku sa táto prax rozšírila v Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Anglicku a mnoho ľudí kradlo telá, lebky a iné časti ľudského tela na výrobu liekov. Verilo sa, že rôzne časti tela majú liečivé účinky na rôzne ochorenia, napríklad lebky sa používali na liečbu problémov s hlavou a krv sa považovala za elixír, ktorý môže zvýšiť silu a múdrosť. Okrem toho sa verilo, že čerstvé a mladé telo má silnejšie liečivé účinky.
Čím mladšie telo, tým silnejšie liečivé účinky
Ľudia v minulosti verili, že krv je dôležitý elixír a že pitie čerstvej, teplej ľudskej krvi prinesie zvýšenie sily a múdrosti, pretože sa verilo, že stále obsahuje dušu zosnulého. Táto viera bola bežná najmä v Nemecku a v Ríme, kde sa krv gladiátorov pila na získanie sily. Dokonca aj chudobní si mohli dovoliť túto prax tak, že si priniesli vlastné poháre na popravu, zaplatili katovi malý poplatok a naplnili si poháre čerstvou krvou.
Okrem toho Európania verili, že čerstvé a mladé telá zosnulých sú cennejšie, pretože sa verilo, že duch tela zostáva uväznený a má väčšie liečivé schopnosti. Európania tiež verili, že cennejšie mŕtvoly sú tie, ktoré zomreli brutálnou náhlou smrťou, pretože sa verilo, že duch tela tam zostane uväznený na dlhšiu dobu a tým bude mať väčšie liečivé schopnosti.
Niektorí ľudia v sedemnástom a osemnástom storočí preferovali krv uvarenú na marmeládu, aby bola účinnejšia. V roku 1679 františkánsky lekárnik navrhol postup na jej prípravu. Tento recept zahŕňal vysušenie krvi, jej nasekanie na malé kúsky, varenie s cestom a následné bola táto zmes preosievaná do pohára.
Okrem krvi našli svoje využitie aj iné časti tela
V tejto dobe, kedy lekársky kanibalizmus prekvital, sa od katov dal kúpiť aj mužský tuk, ktorý sa stal populárnym a bol používaný na liečenie rôznych ochorení. Používali sa aj ostatné časti tela, ako koža popravených, ktorá sa dávala okolo brucha tehotných žien alebo okolo krku pri problémoch so štítnou žľazou.
Mummia bol zas liek z mumifikovaných tiel, veľmi žiadaný a používaný na liečenie akéhokoľvek ochorenia. Mummia sa najprv používala ako liek v Egypte a v 16. storočí sa rýchlo stala obľúbenou v celej Európe a bola považovaná za univerzálny liek. Lekárnici ju miešali s bylinkami a vínom a predpisovali ju pacientom. V Nemecku sa okolo začiatku 17. storočia podarilo vytvoriť recept na víno z mäsa, ktorého základom bolo telo mladého, bezchybného človeka zmiešané s aloe a myrhou a ponúkané ako víno.
