Pravdepodobne ste už počuli slová: „ľudia majú právo žiť ako chcú, už nie sme v stredoveku!“. Autorom tejto vety je Jean Asselborn a povedal ju v súvislosti s homofóbnými zákonmi v Maďarsku.
V mnohých filmoch ale aj seriáloch je toto obdobie vykreslené ako jedno z najhorších. Všade prítomné násilie, neprávosť a poverčivá spoločnosť. Bol ale stredovek skutočne tak zlý, ako si ho predstavujeme?
Ktoré obdobie je stredovek?
Stredovek je v tradičnej periodizácii všeobecných dejín epocha historického vývoja Európy medzi starovekom a novovekom. Rokmi sa ohraničuje od roku 476 do 1453. Ako už asi tušíte, tak ide o dva míľniky v histórii ľudí. Prvým je pád Západorímskej ríše a druhý je dobytie Konštantínopola osmanskými Turkami. Ide teda o obdobie približne 1 000 rokov, píše portál theconversation.com.
Prečo obdobie medzi rokmi 476 do roku 1453 voláme stredovek?
Prvou otázkou, ktorú by sme si mali položiť je, prečo 1 000 rokov v našej histórii voláme ako stredovek. Toto pomenovanie zaviedol nemecky učenec Christopher Cellarius, ktorý na konci 17. storočia vydal knihu, ktorá zakotvila rozdelenie dejín na tri veky: staroveký, stredný a moderný.
Tieto slová ale už neboli neutrálnymi, označovali to, ako ľudia v danej dobe vnímali históriu. No prečo tomu tak bolo? Stredovek sa nachádzal niekde „uprostred“ dvoch dôležitejších vekov. Tento pohľad na históriu by sa dal graficky znázorniť ako krajinu, ktorej dominujú dve impozantné hory: starovek a novovek, oddelené od seba údolím – stredovek.
Ako došlo k démonizácii stredoveku?
„Autormi temného“ stredoveku sú Taliani, a toto označenie vzniklo v 14. storočí. Prvým autorom, ktorý stredovek vo svojich spisoch označil za „temnú dobu“, bol slávny Francesco Petrarca. Dôvod Petrarchova pohŕdania stredovekom pramení z jeho túžby po starovekom Ríme. Tento toskánsky básnik bol tak nespokojný s dobou, v ktorej žil, že vo svojom liste Posterity poznamenal:
„Keby mi láska k vlastným ľuďom nebránila, vždy by som si prial narodiť sa v akomkoľvek inom veku a na tento zabudnúť.“.
Petrach opisoval dobu, v ktorej žil, ako temnú éru plnú korupcie na všetkých úrovniach – od tej politickej až po náboženskú. Básnik v diele Epistolae metricae zhrnul dobu v ktorej žil takto:
„Bol šťastnejší vek a pravdepodobne bude opäť ďalší. Uprostred, v našej dobe, vidíte sútok nešťastia a hanby“.
Tieto slová dokonalo vystihujú dodnes pretrvávajúcu historiografickú koncepciu: zlatý starovek, temný stredovek a novovek, ktorý mal priniesť renesanciu. Pre tých, ktorí nevedia, tak pojem renesancia predstavuje znovuzrodenie.
Prví, ktorí hovorili o oživení v oblasti písma a umenia, boli veľkí humanisti 14. storočia. Medzi nimi vynikal slávny Giovanni Boccaccio, Petrarchov obľúbený žiak. Následne, počas Quattrocenta a Cinquecenta, mnohí autori z oblasti umenia a literatúry hlásali znovuzrodenie kultúry, ktorá povstala zo svojho stredovekého popola a vytvorila nový zlatý vek.
Tento historiografický pohľad na „stredovek“ sa rýchlo rozšíril aj do ďalších časti Európy. Bola to predovšetkým luteránska reformácia, ktorá si túto myšlienku osvojila, najmä kvôli kritike stredovekej cirkvi. Spolu s vynálezom tlačiarní sa tento názor šíril ešte rýchlejšie. Následne túto historickú koncepciu prevzalo francúzske osvietenstvo.
Stredovek, rovnako ako všetky historické epochy – ako naša vlastná – bol časom svetla a tieňa. Skrátka doba, ktorá nám, ak k nej pristúpime bez predsudkov, má ešte veľa čo povedať.
