Prvým zvieraťom vo vesmíre, ktoré sa dostalo na obežnú dráhu Zeme, bol pes. Tento príbeh hádam všetci poznáme. Okrem neho však pred ľuďmi cestoval do vesmíru aj napríklad šimpanz Ham či opica menom Albert II. Vráťme sa však k tomu prvému.
Lajka bola túlavým psom v uliciach Moskvy. Sovietsky vesmírny program si ju vybral na historické dobrodružstvo, ktoré položilo základy neskorších letov do vesmíru s ľudskou posádkou, z toho celkom prvým bol let Gagarina v roku 1961. Nanešťastie pre Lajku, sovietski vedci neplánovali jej návrat. Napokon bola obetovaná v mene vedeckých účelov.
Sovieti si týmto letom chceli pripomenúť 40. výročie bolševickej revolúcie. Na obežnú dráhu okolo Zeme bol zvolený pes Lajka. Vedci verili, že podmienky cesty zvládne lepšie, pretože ako túlavý pes bola zvyknutá na hlad a extrémne výkyvy počasia.
Ako súčasť tréningu bola často držaná vo veľmi malom priestore, ktorý bol veľkosťou podobný umelej družici Sputnik 2. Vedci simulovali aj pohyby družice.
Dodávky kyslíka a výživy mali vydržať na týždeň. Tesne pred odletom vzal jeden z vedcov Lajku domov k jeho deťom. Už vtedy vedel, že sa naspäť nevráti.
Sputnik 2 vypustili 3. novembra 1957. Keď dosiahol obežnú dráhu Zeme kontrola tepla neúčinkovala. Tvrdí sa, že Lajka zomrela už po piatich až siedmich hodinách letu kvôli prehriatiu.
Spočiatku Sovieti tvrdili, že Lajku usmrtili humánnym spôsobom po tom, ako jej došiel kyslík. Až do roku 2002 bol skutočný dôvod smrti neznámy. V roku 2008 bol na úctu k nej postavený pomník.
Práve kvôli studenej vojne v tej dobe neboli ani médiá príliš zaujaté etickými princípmi tohto prípadu. Až takmer po 30. rokoch jeden z vedcov misie Sputnik 2 preukázal súcit:
„Práca so zvieratami je istým druhom utrpenia pre každého z nás. Správame sa k nim ako k deťom, ktoré nedokážu hovoriť. Čím viac času ubehlo, tým viac je mi to ľúto. Nemali sme to urobiť. Z tej misie sme sa nenaučili toľko, aby sme mohli ospravedlniť smrť živého tvora.“