Počas histórie bolo vymyslených veľa spôsobov, ako odsúdených popraviť, no poprava obesením patrí k najstarším a najrozšírenejším spôsobom popravy na celom svete.
Prvé známe obesenie nariadené súdom sa datuje do doby spred 2500 rokov v Perzskej ríši. V 10. storočí si tento spôsob popravy osvojila Veľká Británia a v 16.storočí, kedy vládol kráľ Henrich VIII., bolo podľa odhadov popravených až 72 000 ľudí týmto spôsobom a to za také zločiny ako napríklad sobáš so Židom, nepriznanie sa k zločinu či zrada. Počas nasledujúcich dvoch storočí sa zoznam zločinov, za ktoré hrozil trest smrti obesením v Anglicku výrazne rozrástol a to na počet 222. Patrili sem napríklad previnenia ako krádeže či výrub stromov. Takéto popravy mali slúžiť nielen na vykonanie spravodlivosti, ale aj ako prostriedok demonštrácie sily štátu voči obyvateľom, u ktorých mal vyvolať odstrašujúci efekt od protiprávneho konania. Pre samotných obyvateľov to bol zas spôsob, ako stráviť voľné chvíle či ukojiť svoju zvedavosť a niektorí dokonca využívali túto príležitosť na rodinný piknik, informuje deathpenaltyinfo.org.
Aj metódy popravenia obesením si prešli svojim vývojom
Literatúra uvádza 4 metódy smrti obesením a to dlhé, krátke, štandardné padanie a zavesenie. Metóda krátkeho pádu znamenala, že sa odsúdený umiestnil na korbu vozíka, koňa alebo rebríka so slučkou okolo krku a posunutím vozidla alebo rebríka osoba ostala na lane visieť. Pred rokom 1850 to bola hlavná používaná metóda.
Zavesenie zas umožňovalo pohyblivosť a to tak, že bolo možné pomocou kladkového systému odsúdeného ťahať a nechať visieť, kým sa neudusil.
Metóda štandardného pádu spočívala vo výpočte v anglických jednotkách a zahŕňala pád o 1,2 až 1,8 metra. Používala sa najmä v polovici 19. storočia v anglicky hovoriacich krajinách a krajinách, kde boli súdne systémy pod anglickým vplyvom. Táto metóda bola považovaná za vylepšenie metódy krátkeho pádu, pretože mala postačovať na to, aby človeku zlomila krk, čo spôsobilo okamžitú paralýzu.
Dlhý pád známy ako meraný pokles, zaviedol v roku 1872 William Marwood ako vedecký pokrok k štandardnému poklesu. Dĺžka lana už nebola rovnako veľká pre všetkých, ale bola prispôsobená hmotnosti osoby a aby spadnutá vzdialenosť bola dostatočná na to, aby sa zaistilo zlomenie krku.
Verejné popravy mali byť pre verejnosť atrakciou
Odsúdený mal pred činom obyčajne zahalenú tvár a to z dôvodu, že kukla mala zabrániť tomu, aby sa odsúdený v poslednej chvíli vyhol pohybu kata, čím by mohol prekaziť popravu alebo aby sa popáleniny na krku spôsobené trhnutím lana minimalizovali.
Popravisko bolo umiestnené obyčajne na rušných miestach, ako sú miesta pri trhoch, kde sa zdržiavalo veľa ľudí. V Londýne sa napríklad popravisko otáčalo, aby mali všetci prizerajúci sa ľudia možnosť zasiahnuť vinníka čímkoľvek počnúc blatom, zhnitým jedlom či kameňmi.
Pri súdnych obeseniach sa obesený vyhlasoval za mŕtveho po tom, čo nastala zástava srdca, ku ktorej mohlo dôjsť niekedy až po 15 minút po obesení. Počas visenia, keď väzeň upadol do bezvedomia, mohlo byť jeho telo, konkrétne končatiny ešte v pohybe na určitý čas, čo spôsobovali nervové či svalové reflexy. V Británii bežne nechali telo visieť aj hodinu po poprave, aby sa tak zabezpečila istá smrť, píše portál newworldencyclopedia.org.
