Vnútorný hlas je niečo, čo má väčšina z nás. Možno si o tom nevedel, ale dokonca aj nepočujúci môžu mať tento hlas. Pravdou ale je, že nepočujúci ľudia, ktorí nikdy nepočuli, tak ho väčšinou prežívajú ako posunkovú reč, prípadne ako odčítanie z pier.
Vnútorný hlas je schopnosť väčšiny ľudí viesť vnútorné rozhovory alebo monológy, ale nie každý to takto zažíva. Dokonca niektorí ľudia vnútorný hlas nemajú vôbec.
Rovnako ale treba povedať, že aj zdraví jedinci môžu prežívať vnútorný hlas rôzne. Napríklad namiesto hlasu, môžu vidieť obrazce. Zaujímavosťou zároveň je, že zatiaľ, čo niekto počuje jeden hlas, tak druhý ich môže počuť aj niekoľko.
Podľa rôznych štúdií až do 30 % ľudí vnútorný hlas nemá. Tento jav je tiež známy ako „afantázia„, hoci sa častejšie vzťahuje na neschopnosť vytvárať vizuálne obrazy v mysli.
Aké to je nemať vnútorný monológ?
Na známom fóre reddit.com sa objavilo zaujímavé vlákno, v ktorom sa ľudia podelili o svoje skúsenosti s tým, aké to je nemať vnútorný hlas, resp. monológ sám so sebou.
„Dnes som mame povedal, že nemám vnútorný monológ a ona na mňa čumel, akoby som mala tri hlavy.“, začína vlákno používateľ s prezývkou Vadermaulkylo. „Úprimne som si myslel, že to bol vymyslený koncept, ktorý vymyslel „Dexter“. Je to neuveriteľne, šokuje ma vedieť, že ľudia ho môžu mať.“. doplňuje.
Jeden z používateľov, ktorý sa priznal, že nemá vnútorný hlas, povedal:
„Nemám vnútorný monológ. Kedykoľvek musím komunikovať mimo svoju hlavu slovami, musím „preložiť“ to, čo si myslím. Ak práve vediem diskusiu, pri ktorej som nemal čas vopred si usporiadať a preložiť myšlienky, mám neustále dlhé prestávky,..“, píše používateľ s prezývkou BobbitWormJoe.
Ďalej doplnil, že niektorí ľudia, si dokážu predstaviť to, čo čítajú, napríklad ako hranú scénu, on to ale nevie.
Používateľ s prezývkou Mataeka hovorí, že pri čítaní kníh (alebo inom myšlienkovom pochode), nie je schopný si príbeh stvárniť. Preto nie je nikdy sklamaný, keď vidí film po prečítaní knihy, lebo si nedokáže pri čítaní stvárniť postavy. Ďalej doplňuje, že keď ide napríklad nakupovať, tak napríklad „jablko“ si nepredstavuje ako obrázok jablko, ale ako slovo.
Používateľ s prezývkou Katsarida Reign vraví, že ani on nemá vnútorný monológ. Má ale vizuálne vnemy, ktoré mu robia ťažkosti si predstaviť.
„Vizuálne obrázky môžem robiť len s veľkým úsilím. Dokonca aj vtedy, keď som už niečo videl, je náročné si to poskladať dokopy, keď to chcem vizualizovať. Nevytváram si ale nové obrázky.“
Ďalší používateľ (NumberOneMom) uvádza, že myslí hlavne v obrazoch, no vie sa prinútiť myslieť aj v slovách.
„Myslím hlavne v obrazoch, pocitoch a konceptoch. Normálne nerozmýšľam slovami, ale viem sa k tomu vedome prinútiť z akéhokoľvek dôvodu.“
Ďalej doplňuje ale, že keď sa prinúti, tak sa musí koncentrovať na myslenie slovami, pričom ostatné veci idú bokom. Tiež hovorí, že to môže robiť chvíľu, a nie dlhú dobu po sebe.
GohanShmohan hovorí, že on nemysli slovami, nezažíva vnútorný monológ či dialóg, ale „proste to cíti“.
Používateľ Overzealous_dentist hovorí, že vnútorný monológ nemá. Informácie spracúva bez explicitného využívania slov alebo vedomého vnútorného rozhovoru. Namiesto toho, aby premýšľal pomocou slov a viet, myšlienky a rozhodnutia prichádzajú rýchlo a priamo, bez potreby verbalizácie.
Používateľ s prezývkou morthos97 vysvetľuje, že jeho vnútorný dialóg vyzerá ako konceptuálne a obrazové myslenie, kde myšlienky a informácie prúdia nepretržite, ale zriedka sa transformujú do slov alebo viet, pokiaľ to nie je vedomé rozhodnutie. Pri tomto prístupe sú myšlienky vnímané viac ako koncepty, okolnosti alebo obrazy, pričom ich chápe intuitívne bez toho, aby ich potrebovala vyjadrovať slovami.
Ako je to s tebou, máš vnútorný monológ alebo nie? Ako prežívaš svoj vnútorný hlas? Daj nám vedieť nižšie v komentároch alebo na sociálnych sieťach.
