Určite sa vám to už stalo, že ste stretli človeka, ktorý sa tváril, že je najmúdrejší na svete, no vy ste vedeli, že trepe hlúposti. Možno ste si najprv pomysleli, že sa len pretvaruje, no za chvíľu ste zistili, že on tomu skutočne verí a je ochotný sa aj pobiť za svoju pravdu.
So situáciou vyššie ste sa už určite stretli a nie jedenkrát. Bez ohľadu na to, či patríme k tým múdrejším alebo nie, tak sa pravdepodobne väčšina z nás zhodne, že sebakritika nám nie vždy funguje, ako by mala. Vedci túto neschopnosť sa riadne ohodnotiť volajú Dunning-Krugerov efekt. Pomenovanie dostal po dvoch psychológoch, ktorými boli David Dunning a Justin Kruger, ktorí sa tejto problematike podrobne venovali koncom 90. rokov minulého storočia.
Čo je to Dunning-Krugerov efekt?
Táto dvojica vedcov skúmala schopností ľudí a ich schopnosť sebahodnotenia v niekoľkých oblastiach – od logiky, gramatiky, emočnej inteligencie až po zmysel pre humor. Výsledky ich práce mnohých prekvapili a zaslúžia si určite pozornosť. Pomocou nich totiž dokážeme vysvetliť, prečo sú hlupáci tak sebaistí, zatiaľ čo tí múdrejší, sa často podceňujú.
Dunning a Kruger zistili, že čím človek vie toho menej o určitej oblasti, tak tým viac preceňuje svoje schopnosti uspieť. A naopak, ak človek v niektorej oblasti vyniká, tak tým zväčša svoju šancu na úspech bude vidieť ako nižšiu.
Inými slovami, Dunning-Krugerov efekt je psychologický fenomén, ktorý opisuje skreslené sebahodnotenie a vnímanie vlastných schopností. Dôsledky Dunning-Krugerova efektu sú hmatateľné vo všetkých oblastiach života, kde sú ľudia hodnotení, a hodnotia sami seba.
Čím viac vieme, tak tým sme sebakritickejší
Ľudskou rečou, tento fenomén hovorí o tom, že keď sa začneme niečomu venovať podrobnejšie, tak takmer nikdy to nie je také jednoduché, ako sme si mysleli. S pribúdajúcimi skúsenosťami si prestávame uvedomovať, čo všetko vieme, ale skôr sa sústreďujeme na to, čo všetko ešte nevieme. Výsledkom toho je, že vlastné schopnosti v danej oblasti začneme hodnotiť kritickejšie, resp. opatrnejšie. Na popis tohto fenoménu môžeme použiť aj citát Sokratesa, ktorý povedal, „viem, že nič neviem“, ktorým chcel povedať, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac. Niektorí tento citát vykladajú aj tak, že čím viac toho vieme, tak tým viac zisťujeme, že sme hlúpejší.
A presne na opačnej strane zas stoja ľudia, ktorí sa do danej problematiky moc nevyznajú, no myslia si, že áno. Príkladom z našich končín môžu byť hokejoví tréneri, ktorí sa každoročne vynoria počas majstrovstiev sveta v hokeji. Alebo samozvaní odborníci na medicínu, ktorí si na základe jedného článku vytvorili názor, ako fungujú lieky či očkovanie. Treba ale podotknúť, že tento efekt sa nezameriava priamo na hlupákov alebo inteligentov. Môžeme byť totiž experti v medicíne či investičnými mágmi, no keď príde na šport či politiku, tak sa staneme „obeťou“ tohto efektu a zle vyhodnotíme svoje vedomosti a schopnosti.
Bez ohľadu na to, či je tento fenomén skutočný alebo iba ilúziou, tento efekt potvrdzuje múdrosť britského filozofa Bertranda Russella, že „väčšina problémov moderného sveta vyplýva z toho, že hlúpi sú plní sebavedomia, zatiaľ čo inteligentní pociťujú pochybnosti“.
