Dva prúdové motory na streche lokomotívy priniesli veľké rýchlosti už v roku 1971. Dnes sa ruský pokus javí skôr úsmevne…
V roku 1971 ukázali Sovieti stroj pomenovaný SVL, čo bola skratka pre rýchly laboratórny voz. V tomto prípade to nebolo za účelom publicity, a pravdepodobne sa z toho ani nemal stať skutočný dopravný prostriedok. Základom bola lokomotíva ER22, s úpravami pre lepšiu aerodynamiku, takže trochu pripomínala japonský Šinkansen, ktorý vtedy jazdil už sedem rokov rýchlosťou až 210 km / h. Rusi chceli ďalej a bez elektriny.
„Hore“ tak putovali dva prúdové motory Ivčenko AI-25, ktoré mali každý 14,7 kN ťahu a boli nimi vybavené lietadlá Jakovlev Jak-40 a Aero L-39 Albatros. Celková hmotnosť tohto stroja bola 54,4 tony vrátane skoro neuveriteľných 7,4 tony paliva. Najvyššia rýchlosť, ktorú SVL dosiahlo, bola 250 km / h. Už v roku 1972 bol projekt zastavený; podľa dostupných informácií mali poznatky z vývoja najmä pomôcť pri stavbe ďalších rýchlovlakov.
Pod ťarchou konštrukcie súčasných rýchlovlakov sa snaha Sovietov môže zdať úsmevná, ale sme na samom vrchole studenej vojny, kedy kľúčový dopravný prostriedok nemohol byť závislý na elektrine. Tento vlak bol nielen rýchly, ale mohol sa dostať rýchlo kamkoľvek, kam viedli koľaje, aj keby v krajine nefungovala polovica elektrární. Zo strategických dôvodov to malo svoju cenu.
Lenže príčina, prečo niečo také vôbec vzniklo, mohla ležať aj v tom, že si v Kremli niekto povedal, že „to dokážeme tiež“. Ruský nápad totiž nebol svetovo prvý. Písal sa rok 1966, u nás sa blížil vrchol socializmu, vo Vietname sa bojovalo a v USA dostal niekto nápad pripevniť na lokomotívu prúdové motory a vyskúšať, čo to urobí.
Nebolo to v skutočnosti nič zložitého – projekt M-497 „Black Beetle“ spoločnosti New York Central bol len ľahko modifikovaným vozom Budd RDC-3, ktorý dostal aerodynamickejšie predok a dva prúdové motory na strechu. Tie boli z druhej ruky a boli to kúsky General Electric J47-19, každý ponúkajúce 23 kN ťahu. Pôvodne boli vyvinuté pre interkontinentnálny bombardér Convair B-36. Výsledok sa dostavil, na trase do Ohia „Čierny chrobák“ dosiahol 295,60 km/h a stanovil tak rýchlostný rekord pre ľahkú železničnú dopravu, ktorý v USA dodnes nič neprekonalo.
Údajne to vtedy bol len výstrelok pre publicitu, kuriozita, ktorá mala zlepšiť imidž spoločnosti v očiach verejnosti. Avšak, fungovalo to a kto sa toho chytil najviac, boli asi práve Sovieti. Dosť možno však pochopili skutočný cieľ Američanov úplne zle – a rýchlejší tiež neboli. Od tej doby tieto superveľmoci prekonalo niekoľko európskych krajín a aj Japonsko, kde sa vlakom bežne zveziete 300km/h a aj rýchlejšie.
Lenže stále k tomu potrebujete nielen koľaje, ale aj „drôty“ – ruský rýchlovlak bol sebestačnejší. Navyše sa pozrite na výsledok – je to úžasné, dychberúce monštrum… .src
