Pravdepodobne ste už viedli sám so sebou vnútorný monológ. Obzvlášť keď nás čaká ťažké rozhodnutie alebo rozhovor s niekým, tak si predstavujeme, ako bude tento rozhovor prebiehať a diskutujeme sami so sebou, ako zareagujeme a čo povieme. Je to bežnejšie, než si myslíte. No vedeli ste, že tento hlas v našich hlavách, s ktorým sa môžeme porozprávať, nemá každý. To je aj možno dôvod, prečo niekto vám povie, že ste blázon, keď sa v hlave rozprávate sami so sebou. Jednoducho nemajú takú skúsenosť ako ľudia, ktorí ho počujú, alebo ste skutočne blázni?! Poďme sa na túto tému pozrieť spolu s portálom verywellmind.com, ktorý sa venoval tejto problematike podrobnejšie.
Počujete vnútorný hlas? Bláznami nie ste, nebojte sa
Nie, nebojte sa, blázni nie ste, ide o akúsi podobu usporiadania myšlienok. No niektorí ľudia si jednoducho nevedia predstaviť takúto formu vnútorného „bľabotania“. Tento vnútorný monológ môžeme charakterizovať ako reč, ktorú počujeme, hoci nehýbeme ústami a táto reč je adresovaná nám samým.
Zaujímavosťou rovnako je, že výskumy ukazujú, že existuje veľké množstvo variácií v tom, ako často sa rozprávame s vnútorným hlasom a ako často ho máme. Niektoré štúdie ukazujú, že ľudia často používajú väčšiu vnútornú verbalizáciu, keď sú pod tlakom. Môže ísť napríklad o prípravu na pracovný pohovor či o situácie, kedy sa potrebujeme sústrediť, kedy musíme podať maximálny výkon.
No ako sme vyššie spomenuli, to, ako často ho počujeme či vôbec, tak sa rôzni. Štatistiky sa v tomto prípade rôznia a závisia od toho, ako vedci skúmajú tento fenomén. Mark Scott z University of British Columbia hovorí, že niektorí vedci sa domnievajú, že každý má vnútorný monológ a že sa nikdy nezastaví počas bdenia jednotlivca. Ďalší zas predpokladajú, že niektorým ľuďom chýba vnútorný monológ a naznačujú, že aj ľudia, ktorí majú vnútorný monológ, sa značne líšia v tom, ako často ho počas dňa zažívajú.
Napríklad vedec Russell Hurlburt, ktorý vyvinul metódu vzorkovania (Descriptive Experience Sampling), ktorá vyžaduje, aby účastníci výskumu podávali správy o svojich vnútorných skúsenostiach v náhodných časoch počas dňa, hovorí, že 30 % až 50 % ľudí často zažíva vnútorný monológ. No väčšina ho stále neprežíva. Veľká časť ľudí dokonca môže prežiť aj niekoľko dní bez toho, aby sa porozprávala sama so sebou.
Čo spôsobuje, že máme vnútorný hlas?
Ľudia, ktorí vnímajú vnútorný hlas, ho často stotožňujú s ich vlastným hlasom. Tento hlas ma väčšinou známe tempo či tón, ktoré závisia od toho, čo človek práve prežíva. Ľudia si niekedy hovoria celé vety a inokedy len slová či slovné hračky, ktoré by druhému nedávali veľký zmysel. No môžeme vnímať aj viacero hlasov a to napríklad vtedy, kedy si predstavujeme, že sa s niekým rozprávame.
Otázkou ale je, čo spôsobuje, že sa rozprávame sami so sebou? Mark Scott, výskumník z University of British Columbia odhalil, že existuje mozgový signál, známy ako „dôsledok výboja“ (alebo „následný výboj“), ktorý zohráva významnú úlohu pri rozlišovaní medzi vnútornými zážitkami, ktoré si generujeme sami, a tými, ktoré prichádzajú z vonkajších podnetov. Tento signál je rovnako dôležitý v procese vnútornej reči. Taktiež významnú úlohu plní aj v tom, ako naše sluchové systémy spracúvajú reč.
Scott predpokladal, že ak následný výboj skutočne tvorí základ našich skúseností s vnútornou rečou, potom informácie zo zmyslov prichádzajúce z vonkajšieho sveta by mali byť neutralizované vnútornou kópiou, ktorú vytvára náš mozog. To platí v prípade, že tieto dva súbory informácií sú zhodné, podobne ako pri pokuse, keď sa snažíme sami poštekliť.
Túto hypotézu sa mu podarilo aj overiť, keď človek myslel na slabiku, ktorú v skutočnosti aj počul. Vplyv vonkajšieho zvuku sa výrazne znížil, keď účastníci povedali v hlave slabiku, ktorá sa zhodovala s vonkajším zvukom.
Prečo niekto nemá vnútorný hlas? Názory sa rôznia
Ak sa pýtate, prečo niektorí ľudia nemajú vnútorný monológ, tak odpovede sa rôznia. Tento fenomén je pomerne slabo preskúmaný a neexistuje na neho jednoznačná odpoveď. Vedci v jednej zo štúdii napríklad zistili, že ľudia s afantáziou, neschopnosťou vidieť vizuálne predstavy vo svojej mysli, mali tiež slabé alebo úplne chýbajúce vnútorné monológy, ktoré vedci označili ako anauralia.
Ako rozmýšľajú ľudia, ktorí nemajú vnútornú reč?
Výskumy ukázali, že vnútorná reč je jedným z viacerých spôsobov, ako ľudia rozmýšľajú. Ďalší spôsob môže byť napríklad nesymbolizované myslenie. V tomto prípade ide o myslenie bez použitia slov, obrazov a podobne. Dobrým príkladom je vysávania a umývanie podláh bez toho, aby ste si predstavovali, že si to robíte. Ďalej môžete myslieť aj prostredníctvom pocitov, kedy vedome zvažujete svoje emócie. Napríklad po prečítaní dobrých správ sa budete cítiť uvoľnene. Rozmýšľať môžete ale aj cez zmysly. Napríklad môžete myslieť na jeden aspekt. Predstavte si situáciu, že vonku je silná búrka, voda steká po vás, zo striech a bičuje vietor, no vy sa sústredíte len na to, že ste mokrí a ostatné premenné vytesníte.
Treba ale povedať, že niektorí ľudia sú schopní kombinovať všetky formy rozmýšľania, zatiaľ čo niekto kombinuje len časť týchto spôsobov myslenia.