V súčasnosti nie je ničím výnimočným, keď stretneme človeka, ktorý verí vo vekové stereotypy, ktoré zobrazujú starších ľudí ako žijúcich v minulosti, príliš konzervatívnych a nepremýšľajúcich o budúcnosti. Zaujímavosťou je, že tento fenomén nie je tak „mladý“, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Podobné predstavy sa dajú vysledovať až do písomností slávneho filozofa Aristotela, uvádza profesor Ray Laurence, expert na staroveký Rím. Laurence tvrdí, že myšlienky Aristotela a stoických filozofov zanechali hlbokú stopu v predstavách západnej spoločnosti o starších ľuďoch, píše portál univerzity Macquarie University.
Stoicizmus, filozofický prúd, ktorý sa rozvíjal v starovekom Ríme a Grécku, je v tomto kontexte mimoriadne relevantný. Pre tých, ktorí nevedia, tak stoicizmus sa zaoberá hľadaním spôsobov, ako dosiahnuť šťastný a dobrý život prostredníctvom vývoja vnútorného stavu duše a prijatia vonkajších okolností. Zaujímavé je, že väčšinu filozofických diel stoikov napísali práve starší ľudia.
„Stoicizmus je skoro ako filozofia starých ľudí.“
Poukazuje na to, že stoicizmus sa zaoberá starobou ako nevyliečiteľnou chorobou a táto predstava je podobná súčasnému pohľadu na staršie osoby v súvislosti s domovmi dôchodcov. Tieto inštitúcie často slúžia ako dlhodobé bývanie a len zriedka sa ľudia vrátia do svojich pôvodných domovov po ich vstupe. Takže existuje pomerne veľká podobnosť medzi starobou v starovekom Ríme a naším súčasným chápaním.
Ak sa pozrieme na demografické údaje zo starovekého Ríma a porovnáme ich s dneškom, narazíme na zaujímavé rozdiely. V starovekom Ríme len približne sedem percent obyvateľstva malo 60 rokov a viac rokov, čo je výrazný rozdiel oproti súčasnosti. Tento demografický posun vyvoláva zamyslenie nad predstavami starovekých Rimanov o starnutí a ich túžbe po dobrom živote v starobe, koncepcia, ktorá je dodnes aktuálna.
Život v starobe v starom Ríme mal svoje špecifiká
Populárna rímska literatúra sa zaoberala napríklad fyzickými problémami, ktorým starší ľudia čelili, ako je strata zubov a problémy s konzumáciou tuhej stravy, čo vedie k závislosti na tekutinách. Výskumník ďalej spomína prípady, keď sa starší ľudia, trpiaci bolesťami a chorobami, verejne rozhodnú prestať jesť, pretože si myslia, že život už nestojí za to.
Hoci dôkazy naznačujú, že priemerná dĺžka života v starovekom Ríme bola podobná súčasným časom, vyskytovanie sa chorôb, ako je tuberkulóza, malária, cholera a príležitostné výskyty osýpok, znamenalo, že menej ľudí prežilo dostatočne dlho, aby zažili starobu. Záznamy o dlhom živote sú väčšinou dostupné pre bohatých Rimanov, no pravdou je, že na náhrobkoch nájdeme aj údaje o dlhovekých ľuďoch, ktorí pochádzali z nižších vrstiev. Inými slovami, dlhého veku sa dožili aj chudobní spoluobčania, len o nich nie je zachovaných tak veľa záznamov.
V rímskej spoločnosti bola múdrosť a skúsenosť starších ľudí veľmi vážená. Vo všeobecnosti sa očakávalo, že starší jedinci budú mať vplyv na rozhodovanie a že im bude poskytnutý priestor na vyjadrenie svojich názorov. V Senáte, najvyššom orgáne rímskej republiky, mali starší ľudia často prednosť pri prejavovaní a ich názory boli vypočuté. To však neznamenalo, že ich postoje neboli kritizované alebo spochybňované. Napríklad slávny Cato Starsší bol známy tým, že pri každom senátorskom rokovaní trval na zničení Kartága, hlavného konkurenta Ríma. Tieto jeho slová a myšlienky čelili často tvrdej kritike.
Vzhľadom na svoju skúsenosť a múdrosť boli starší jedinci v rímskej spoločnosti považovaní za vzory, od ktorých sa dalo veľa naučiť. Rešpekt si vyslúžili aj medzi bežnými ľuďmi, ktorí dbali na verejné vyjadrenia starších občanov, navštevovali ich aj osobne, aby sa dozvedeli, ako múdro žiť svoj život. Chceli sa poučiť o tom, ako viesť dlhý a dobrý život, a tak starší ľudia získali povesť významných osobností svojej doby vďaka svojmu spôsobu života a mysleniu.
Samozrejme, kvalita života závisela vo veľkej miere aj od toho, koľko peňazí ste mali. V starom Ríme neexistovala žiadna systematická sociálna starostlivosť, ako ju poznáme dnes. Existovalo však niekoľko foriem verejnej pomoci pre chudobných. Bohatí jednotlivci si mohli dovoliť otrokov, ktorí sa o nich postarali, alebo si platili pomoc. Naopak, tí, ktorí nemali peniaze, museli pracovať, aj keď pracovný trh v Ríme bol nasýtený, alebo sa spoliehali na rodinu alebo žobrali. Sociálna pomoc, ako ju poznáme dnes, existovala len v obmedzenom rozsahu, napríklad vo forme bezplatného obilia rozdávaného v Ríme, ale na zozname naň museli byť zaregistrovaní. Jedným z ďalších sociálnych noriem spoločnosti bol aj patrónat, čo znamenalo, že bohatí mali povinnosť starať sa o chudobných, no nie vždy to dopadlo podľa predstáv. Táto očakávaná pomoc často nebola naplnená a v niektorých prípadoch bola dokonca predmetom kritiky a posmechu.
Napriek týmto výzvam a obmedzeniam v starobe, starí Rímani sa usilovali viesť dobrý a plnohodnotný život. Skúsenosti, múdrosť a spoločenský vplyv starších jedincov vytvorili rešpektovanú a dôležitú súčasť rímskej spoločnosti.
Zaujímavým javom bol tiež fenomén mladšej manželky, ktorá sa starala o svojho staršieho manžela. Výskumník uvádza, že tento aspekt je mimoriadne zaujímavý a poukazuje na tradície manželstva v starovekom Ríme. Obvykle muži vstupovali do manželstva s prvou manželkou vo veku približne 25 rokov a tá bola zvyčajne o niečo mladšia. Ak by prvá manželka zomrela, čo sa často stávalo kvôli nedostatku lekárskej technológie pri pôrodoch, muž sa opätovne oženil, tentoraz s ešte mladšou ženou. Táto veková odchýlka naznačovala, že žena by mala byť oporou a starať sa o svojho manžela v starobe, pričom sa predpokladalo, že on zomrie skôr.
